Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

24.

Zobudila som sa a v hlave mi búšilo. Chcela som si pošúchať spánky, ale rukami som hýbať nevedela. Pozrela som sa na ne. Zistila som, že som pomocou pút pripútaná k mäkkej stoličke. 

Zrazu som v miestnosti zaregistrovala nejaký pohyb. Na ľavej strane odo mňa stála vysoká nemocničná posteľ s opotrebovaným matracom. Ležal na nej chlapec. Nohy a ruky mal pripútané k posteli rovnako ako ja. Pokúšal sa odtiaľ dostať. Ťažké vzdychy prezrádzali jeho vyčerpanosť. Na končatinách sa mu už vytvárali modriny a menšie rany. Vznikali najmä pod putami. 

O chvíľu zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Pár minút bolo medzi nami hrobové ticho. 

,,Laura?" spýtal sa.

,,Áno Jack, som to ja." odpovedala som.

Poznala som ho. Chodíme na rovnakú strednú a zároveň sme aj v rovnakom ročníku. Jeho niekdajšie uhladené pieskové vlasy mu teraz odstávali na všetky strany. Hnedé unavené oči mu rámovali fialové kruhy. Úsmev mu pravdepodobne zmizol z tváre už dávno. Avšak na jeho bledej pokožke mu stále svietili tie jeho povestné modro-zelené žily, na ktoré som sa tak rada pozerala.

,,Kde to vlastne sme?" spýtala som sa.

,,Asi v nejakej pivnici. Keď ťa doniesli, mala si poranenú hlavu. Boli tu aj ľudia v nejakých špeciálnych oblekoch. Volal som na teba, ale ty si bola v bezvedomí. Chcel som sa odtiaľto dostať, ale pichli mi do nohy nejakú injekciu a potom som zamdlel. Zobudil som sa chvíľu pred tebou," vysvetľoval.

,,Aha. Som zvedavá, čo s nami budú robiť."

,,Počul som ich hovoriť o nejakých testoch, ale viac neviem."

Obzrela som sa po miestnosti. Steny boli žlté a v ich kútoch sa hromadila pleseň a pavučiny. Podlaha bola biela a jej povrch pokrývala vrstva prachu. Od vonkajšieho sveta nás delili len mohutné kovové dvere s mrežami. 

S Jackom sme sa medzi sebou nerozprávali. Bola to dosť zvláštna situácia, lebo ten chalan, čo ležal spútaný na posteli, sa mi páčil. V škole som sa vždy snažila nejako získať jeho pozornosť, či už pozdravom, alebo úsmevom. Zatiaľ mi to však pre moju smolu nevyšlo. Kto by si pomyslel, že budeme spolu zavretí a spútaní v tejto zasranej izbe?

Znenazdajky sa otvorili dvere a dnu vošiel muž oblečený ako lekár.  

,,Prišiel som vám sem všetko vysvetliť. Sme združenie vedcov z celého sveta. Voláme sa IQV. Hľadáme mladých ľudí s neobmedzenou mocou, ktorá sa objavuje v osemnástom roku života. Teraz vám zoberieme krv a ak budete mať tretí, štvrtý, alebo nebodaj piaty stupeň, budete zaradení do programu Budúcnosť. Musíte spolupracovať, či chcete, alebo nie." povedal a začal sa hystericky smiať.

,,Prečo to robíte?!" spýtal sa Jack nahnevane.

,,Chceme zaistiť tejto planéte nádhernú a mocnú budúcnosť, pri čom získame slávu a bohatstvo a my vedci budeme tí, ktorí budú vládnuť!" kričal.

,,Čo sa s nami stane ak nedosiahneme potrebný stupeň?" spýtala som sa trasľavým hlasom.

,,Otoč sa a uvidíš." povedal muž.

S Jackom sme sa naraz otočili. Pred nami sa objavila sklenená stena. Za ňou ležalo na zemi pohodených niekoľko kostier. V tej chvíli mnou preletela obrovská vlna strachu. Bolo mi na zvracanie. Ruky sa mi triasli a mykala som sa do každej svetovej strany. Chcela som sa vyslobodiť a ujsť, bolo mi jedno kde. Pohľadom som zavadila o Jacka. Zatínal päste a bojoval s putami až tak, že na rukách sa mu viditeľne napínali svaly. Nemohli sme však nič robiť.