Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

11.

Zobudila som sa s príšernou bolesťou hlavy. Akoby mi v nej vyhrávali bubny. Prvá vec, ktorú som si uvedomila po prebudení bola tá, že všade okolo mňa boli kovové mreže. Potom mi to došlo. Niekto ma zavrel do klietky. Pozrela som sa pod seba. Klietka visela asi päť metrov nad zemou. Nevedela som, čo tu robím a ako sa odtiaľto dostanem. Po chrbte mi prebehol mráz. Vtom som započula slabé zakašľanie. Otočila som sa a uvidela som päť ďalších ľudí.

,,Kde to som a čo tu vlastne hľadám?" opýtala som sa.

,,Ahoj, ja som Oliver. Si na začiatku skúšky." odpovedal jeden z chalanov.

,,Skúšky? Akej skúšky?" zaujímalo ma.

,,Táto skúška má preveriť našu inteligenciu. Každý rok vláda tajne vyberá šesť sedemnásťročných z celej Európy, aby preverili, či sú dosť múdri na život na Zemi. Mimochodom, ja som Lena." odpovedala mi dievčina, ktorá stála celkom vpredu.

,,Tak to je teda riadna sprostosť." vyslovila som svoj názor.

,,To teda je."

Ten hlas vychádzal celkom zozadu klietky. Zdal sa mi povedomý.

,,Sisa?"

,,Emma? Si to naozaj ty?"

Pribehla ku mne spolužiačka a zároveň spolusediaca na strednej škole. Objali sme sa. Bola som rada, že tu vidím aspoň jednu známu tvár.

,,Vy dve sa poznáte?" ozval sa nejaký chalan.

,,Áno. Sme spolužiačky. A ty si kto?" nedala mi zvedavosť.

,,Som Tomáš. Zvyčajne sa nestáva, že sú na skúške všetci z rovnakého štátu, nie to ešte z rovnakej triedy." odpovedal namosúrene.

,,Podľa mňa je to štatisticky možné. Ahoj, moje meno je Max," ozvalo sa zozadu.

Keď takto všetci stáli predo mnou, mohla som si ich konečne lepšie obzrieť. Na prvý pohľad mi padol do oka Oliver. Vysoký, štíhla postava, čierne vlasy a modré spotené tričko lepiace sa na jeho telo. Má nádherné modré oči, ktoré zakrývajú veľké dioptrické okuliare. Všetko to podčiarkujú výrazné a ostré lícne kosti. Lena mala v očiach pohľad veliteľa. Hnedé vlasy po lopatky sa jej nebadane leskli v slnečnom svite. Hnedé oči upriamila priamo na mňa. Svalnaté ruky si prekrížila na hrudi a na tvári sa jej objavil kyslý výraz. Odvrátila som sa. Asi s Lenou kamarátky nebudeme. Sisa sa za to jedno leto vôbec nezmenila. Bola pravdepodobne najnižšia z nás. Kučeravé vlasy s červenými prameňmi si nebadane zastrčila za ucho. Má svetlé oči, ktoré ostro kontrastujú s jej tmavou pokožkou. Keď sa nám stretli pohľady, usmiala sa na mňa. Tomáš vyzeral ako sukničkár. Blonďák, modré oči a povýšenecký výraz. Telo mal samý sval. Bol mi z chalanov asi najmenej sympatický. Max bol úplný opak Tomáša. Orieškovohnedé vlasy mu dokonale ladili k očiam rovnakej farby, v ktorých sa zjavila bojazlivosť. Nervózne sa hral s čiernym náramkom, ktorý mal na ruke. Nakoniec som tu bola ja. Nízka, vychudnutá baba s ofinou. Ako jediná v skupinke som mala zelené oči. Hnedé vlasy mi odstávali na všetky strany. Som od prírody perfekcionistka. Vôbec sa mi nepáčilo, že som v klietke. Nevedela som, čo nás čaká.

,,Vie vôbec niekto, aké úlohy sú v takejto skúške?" spýtala sa Sisa.

,,Nikto o ničom nevie. Deväťdesiat percent ľudí z klietky zvyčajne zomrelo a tí, čo prežili, odmietajú odpovedať na akékoľvek otázky. Museli prisahať, že neprezradia, čo sa odohráva v klietke."

Max nás týmto prejavom fakticky vystrašil.

,,Na čo je to vôbec dobré, keď tu všetci zomrieme?!" rozkričal sa Tomáš.

,,Neviem. Musíme držať spolu, inak sa odtiaľto nedostaneme." ozvala sa Sisa.

,,A ako to chceš dokázať?" rozčúlene sa spýtala Lena.

,,Mohli by sme začať tým, že sa nebudeme hádať." ozval sa spoza rohu Oliver.

,,Súhlasím s Oliverom." povedala som.