Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

18.

Pád do vody ma úplne vyviedol z miery. Nevedela som, kde som a ako sa mám odtiaľto dostať. Oblečenú som mala oranžovú záchrannú vestu a  na chrbte som mala zavesený svoj ružovo-sivý batoh s rôznymi vecami, ktoré som mala práve v tej chvíli pri ruke. Netušila som, čo sa stalo. Po chvíli mi to však došlo.

Našou cestovnou loďou sme narazili na búrku. Vlny boli obrovské. obloha bola plná bleskov, ktoré na nej rýchlo tancovali. O pár minút zaznela siréna. Loď sa začala nebezpečne kývať.  Profesor nás prišiel varovať a rýchlo nám kázal, aby sme si zabalili potrebné veci a urýchlene si obliekli záchranné vesty. Takto som si teda výlet zo strednej školy rozhodne nepredstavovala. Vyšli sme na palubu a čakali sme na záchranné člny. 

,,Kapitán! Všetky člny sú poškodené!" zakričal nejaký chlap.

V tej chvíli som si pomyslela: Panebože! Všetci tu umrieme! Boli sme na otvorenom oceáne. Nemal nám kto pomôcť. Pozrela som sa na svojich spolužiakov. Skoro všetci mali slzy v očiach. Loď sa prudko rozkývala a ja, keďže som sa nestihla chytiť zábradlia, som spadla cez palubu.

V ušiach a v očiach ma pálila voda. Vlny ma niesli ďaleko od lode. Snažila som sa hlavne zostať nad hladinou, lebo skoro vôbec som nevedela plávať. Chvíľu sa mi to aj darilo. Mala som hrozný strach.

Rýchlo som sa pozrela na loď. Začala praskať. Pomaly sa pripravovala na potopenie.

Na tej lodi zostali všetci moji spolužiaci a aj ostatní ľudia. Nevedela som, čo mám cítiť. Strach? Bolesť? Smútok? Beznádej? Od toľkého vyčerpania som nakoniec s veľkou pravdepodobnosťou odpadla.

Zobudil ma veľký chlad. Otvorila som oči a pred sebou som uvidela zelené stromy a piesok. Som v nebi? Zomrela som? Pomaly som sa pokúšala dostať do polohy sedu. Silno som sa uštipla do stehna, aby som mala istotu, že ešte žijem.

,,Au!" sykla som od bolesti.

Uštipla som sa naozaj silno. Vtedy sa mi však uľavilo. Mala som zomrieť, ale žijem. Začala som sa obzerať okolo seba. Bola som na nejakom ostrove. Pláž bola pokrytá teplým pieskom a naokolo bolo nespočetne veľa stromov rôznych druhov. Obloha sa už sfarbila z tej nechutnej čiernej na belasú modrú. 

,,Skvelé, už si hore. Myslel som, že som ťa zachraňoval zbytočne."

Urýchlene som sa otočila a na pravej strane pláže som zbadala stáť nejakého chalana. Vyzeral byť ustráchaný. Mal čierne vlasy česané hore. Tmavohnedé oči mu dokonale ladili k vlasom. Pozeral sa na mňa prísnym pohľadom. Zaujali ma najmä jeho červené a plné pery. Bol vysoký a štíhly. Mokré tričko mal prilepené k nebadane vypracovanému hrudníku. Tvár mu lemovali hnedé zrniečka piesku. Musela som sa udržať, aby som nad ním nezačala slintať. Čo by si on pomyslel o mne? Som štíhla, ale nízka baba s hnedými vlasmi s ofinou. Na nose mi veselo trónili veľké okuliare. Sranda, že sa nerozbili. V tej chvíli som musela vyzerať fakt úboho. Mňa však zaujímalo niečo iné. 

,,Zachránil si ma? Aj ty si bol na tej lodi? Ako si sa odtiaľ dostal? Videl si, čo sa s ňou stalo?"

,,Hej! Na chvíľu spomaľ. Všetko ti hneď vysvetlím. Poviem ti môj príbeh a ty mi porozprávaš svoj, dobre?"

Jeho melodický hlas by ma prinútil urobiť všetko, o čo by ma požiadal. 

,,Dobre, súhlasím. Najprv by sme sa však mali zoznámiť. Ja som Emily a ty?"

,,Pokojne ma volaj Vlad."

,,Ako drakula?" spýtala som sa a snažila som sa zadržiavať smiech.

,,Presne ten," odvetil a odhalil svoje krásne biele zuby.

,,Takže..." začal po chvíli ticha, ,,ako iste vieš, boli sme na tej istej cestovnej lodi. Ako maturanti sme sa rozhodli pre tento druh posledného školského výletu. Hrali sme futbal, relaxovali sme vo výrivke a po nociach sme popíjali drinky pri bare."