Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

15.

,,Prichádzajú."

Slovo, ktoré som za celý môj život na zámku nechcela nikdy počuť. Služobníctvo bolo na nohách. Kone boli veľmi splašené. Generál zháňal vojakov a čo najviac zbraní. Vyhlásili poplach. Kráľa a kráľovnú odvliekli do bezpečia. Vojaci sa pripravovali a preberali stratégiu boja.

,,Generál, aký je plán?" opýtala som sa nášho generála Redama.

,,Obávam sa, že votrelci onedlho preniknú až do zámku. Neostáva nám nič iné, len dúfať, že Boh je na našej strane."

Po týchto slovách som mala čo robiť, aby som neodpadla. Musela som si ísť rýchlo zobrať svoje zbrane. Cestou som videla, ako sa služobníctvo snaží čo najskôr dostať do bezpečia. Pozrela som sa z okna, okolo ktorého som práve prechádzala. Bolo ich veľa. Nikto nevedel, ako sa dostali na Zem. Hovorí sa, že ich stvoril sám Lucifer, aby mu slúžili. No jedno viem isto: neboli to ľudia. Vyzerali ako z úplne inej planéty. Telo mali zelené a kožu lepkavú. Červené oči im svietili v tme. Z úst im tiekli potoky slín. Mali predĺženú lebku a na hlave im nerástli vlasy. Z prstov im kvapkala zelená hmota. každý jeden z nich držal v ruke dvojmetrovú zbraň. Neviem, ako sa volala. Postupovali za sebou v zástupe s presnosťou na milimeter. Nazvali sme ich votrelcami. Už na nás párkrát zaútočili, ale ešte nikdy ich nebolo toľko veľa. 

Rýchlo som bežala do svojej komnaty a zobrala som si svoj meč, ktorý mi zanechal môj otec. Potom som sa ponáhľala späť. Už sa pokúšali dostať dnu cez veľké dubové dvere. Pár minút bolo zrazu ticho. Nevedeli sme, čo bude nasledovať. 

Prááásk! Dubové dvere razom praskli a dnu sa vrútila asi stovka votrelcov.