Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

9.

STACY

V tom si na všetko spomenula. Celý život sa jej vynáral v spomienkach. Videla hlavné črty svojich rodičov: mamine ryšavé vlasy a jej láskavé zlaté oči, otcove párdňové strnisko a jeho ustarostený úsmev. Na hlavách mali koruny. Prišlo jej to veľmi nezvyčajné.

Stacy sa cítila plná pocitov. Zároveň však pocítila, že jej niečo chýba. Akoby mala vo svojej duši nejakú dieru.

Zrazu sa objavil ďalší záblesk minulosti. Spozorovala na stene namaľovaný obraz. Bol nevídane krásny. Rám bol vyrobený z čistého zlata. Udivovala ju jeho veľkosť. Avšak ešte viac Stacy udivovalo to, že na obraze boli okrem nej a jej rodičov ešte tri deti. Vedľa nej stáli dvaja chlapci, jeden podobný mame a druhý otcovi. Stacy držala malé dievčatko, ktoré malo v ruke ružovú hrkálku.

Stacy sa vynorila na hladine Jazera pravdy. Nevedela, čo to má všetko znamenať. Nevedela, že má rodičov. Nevedela, že má súrodencov. Na detstvo nemá žiadne spomienky. Pamätá si len veľa kriku, prach, dym, oheň a neznesiteľnú bolesť. Keď bola malá, ocitla sa na ulici. Ujal sa jej chudobný manželský pár. Jedného dňa jej pri dverách zazvonil Strieborný rytier. Oznámil jej, že musí ísť za poznaním svojej minulosti. Chcela zistiť, kým v skutočnosti je.

Sedela na brehu jazera a usedavo plakala. Chcela nájsť svoju rodinu. Chcela si nárokovať svoje právo na trón. Chcela zachrániť krajinu od hrôz, ktoré ju stále sužujú. Chcela byť sama sebou. Chcela žiť svoj život.

HENRY

,,Prečo by som mal ísť s tebou na nejaké, mne neznáme miesto? Mohol by si ma zabiť. Máš strieborné brnenie a dlhý meč. Daj mi jeden dôvod, prečo by som s tebou mal ísť. Vlastne ani neviem, ako sa voláš." povedal namyslene Henry.

,,Moje meno si už uhádol. Volám sa Strieborný rytier. Mám za úlohu priviesť ťa k Jazeru pravdy, aby si odhalil svoju minulosť. Tento život v prepychu a pýche, ktorým žiješ teraz, nie je tvoj. Ty si princ, nielen nejaký ufňukaný šľachtic. Poď so mnou a dokáž, kto si. Vari nechceš spoznať svoje potlačené spomienky? Vari sa ti v snoch nezobrazuje oheň a kráľovská koruna?" spýtal sa rytier.

,,Ako to vieš?" udivene sa opýtal Henry.

,,To isté sa sníva aj tvojej sestre," odvetil rytier.

Henry tuho rozmýšľal, čo urobí. Nechcel veriť, že by mal nejakých súrodencov. Zvedavosť však bola silnejšia. Pridal sa k Striebornému rytierovi a spolu sa vydali na cestu.

O pár dní sa Henry tiež ponoril do jazierka. Oči mu stmavli a v mysli sa mu začali vynárať obrazce.

Spozoroval nejakú ženu, muža a ďalšie tri deti.

,,Ľúbim vás, moje princezné a princovia. Musíte mi niečo sľúbiť. Sme v čase vojny. Každým dňom sa približuje záverečná bitka o Trenčín. Keď to vypukne, chcem, aby ste sa postarali jeden o druhého. Nestarajte sa o nás. Chcem, aby ste bežali." povedala kráľovná a z očí jej na smaragdové šaty padali jemné slzy.

,,Ale mami..." začal chlapec vedľa Henryho.

,,Nie Brandon. Musíte ísť. Zachráňte sa. Ty, Bran, zoberieš Isabellu a Stacy vezme Henryho."

,,Tento svet je krutý. Majte sa na pozore, deti moje. Postarajte sa o seba. Ocko vás veľmi miluje," povedal kráľ.

O chvíľu sa mu v mysli objavil ešte jeden obraz. Chcel sa sústrediť. Musel si všetko zapamätať.

Pred Henrym sa vytvoril dym. Bežal a nejaké dievča ho držalo za ruku. Za ním bežal chlapec a v náručí zvieral dievčatko.

,,Henry poď, musíme sa ponáhľať, inak nás ten dym zabije!" kričalo dievča.

,,Stacy, idem najrýchlejšie ako dokážem!" zakričal Henry.

Všetci štyria bežali dole po kamenných schodoch a zastali až pred drevenými dverami. Otvorili ich a pred nimi sa objavilo nádvorie, ktoré bolo lemované sochami dávnych kráľov. Vo chvíli, keď prešli cez nádvorie, sa súrodenci zviezli  na zem a stratili vedomie.

Henry sa nečakane vynoril z vody a urýchlene vyšiel na breh. Ľahol si na trávu a lapal po dychu.

,,To nemôže byť pravda," hovoril potichu, ,,Ja nemám súrodencov. Moji rodičia nie sú panovníci."

,,Ver či nie, ale pred niekoľkými dňami sa do jazierka ponorila aj tvoja sestra. Videl si ju, však? Videl si Stacy."

BRANDON

Bran o svojom rozhodnutí ísť s rytierom do hlbín minulosti pochyboval. Pozeral sa na Jazero pravdy. Zvírená voda v ňom vyvolávala triašku a sťahovanie pľúc. Bál sa vody. Bol to jeho najväčší strach. Svoje detstvo si nepamätal, ale keď mal 10 rokov, niekto ho hodil do studne. Zachránil ho chlapec, ktorý si naberal vodu. Odvtedy sa Bran potuloval po uliciach. Žobral okoloidúcich o peniaze. Bol hladný, bola mu často zima a vedel len svoje meno. Strieborný rytier si ho našiel a priviedol ho k jazierku.

,,Musím tam skočiť? Čo ak tam budem dlho a zomriem? Ja totiž neviem plávať," priznal sa so svojimi obavami Brandon.

,,Všetko bude tak, ako má byť. Len tam nájdeš odpovede na svoje otázky. Nestane sa ti nič, jazierko má zvláštnu moc, ktorú doteraz nevedel vysvetliť ani ten najmúdrejší človek na svete."

Bran chvíľu stál na okraji jazierka. Dodával si odvahu. Chcel zistiť, odkiaľ pochádza.

Po pár minútach plytkého dýchania sa vrhol do vody a telom mu prešla neznesiteľná bolesť.

,,Bran! Brandon utekaj! Vezmi Isabellu a bež! Nezastavuj sa! Pokús sa utekať čo najrýchlejšie. Pamätaj, ľúbim ťa!" kričala naňho nejaká žena.

Bran bol v šoku. Pýtal sa sám seba: Mám súrodencov? Čo sa s nimi stalo? Bola to moja mama? Prečo mala na hlave korunu?

Zrazu sa svet pred Brandonom roztočil. Pred ním sa objavila ďalšia scéna. Štyri deti ležiace na nádvorí. Nad nimi sa týčil obrovský chlap v brnení a v ruke zvieral kráľovu korunu.

Bran sa pozrel na jeho druhú ruku a skoro zamdlel. Bola v nej Isabelle s vykrúteným krkom. Jeho malá sestrička.

Bran sa vynoril z jazera. Lapal po dychu a bolo mu zle. Na brehu sa rozplakal. Rytier si sadol k nemu a podal mu hodvábnu vreckovku.

,,Čo si videl? Hovor! Je to dôležité!" prízvukoval mu rytier.

,,Zabili ju. Zabili Isabelle. Keby som ju lepšie ochraňoval, keby som niečo urobil! Je to moja vina! Je mŕtva kvôli mne!" reval Brandon.