Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

23.

Skúsenými pohybmi a nehybne ako myška sa prechádzal po chodbe pradávnej lode nesúcej meno Aténa. Túto loď už desať storočí nikto nevidel. No jemu sa ju predsa podarilo nájsť. Avšak nehľadal loď, ale ženu. Ženu, ktorú loď už stáročia ukrývala. 

Upozorňujem vás, nie je to rozprávka pre deti. Je to rozprávka pre dospelých.

Našiel ju náhodou, keď ho jeho najlepší priateľ Edard zhodil z útesu. Prial si totiž Johnovu smrť. Johna však zachytila nejaká mystická sila. Omdlel a ocitol sa na slávnej lodi. 

Okamžite vedel, že je to ona. Staré zhnité drevo na stenách si šepkalo jej pradávne meno: ,,Aténa...Aténa...Aténa..."

Pomalými krokmi sa presúval ďalej. Bola to nekonečná cesta. Okolo seba zbadal rôzne predmety, ktoré ešte v živote nevidel. Zvláštne skrútené sošky žien na mahagónových poličkách predstavovali všetky strasti a problémy bohyne Atény. V kajutách John uvidel rôzne truhlice s drahými kameňmi po bokoch. Nezastavil sa, aby ich otvoril.

Po pár minútach konečne dorazil k obrovským dverám. Boli presne také, ako sa písalo v legende. Nikdy neveril, že by tá legenda mohla byť skutočná.   

John stlačil kľučku. Dvere sa dali poľahky otvoriť. Opatrnými krokmi vstúpil dnu. Dvere sa za ním rýchlo zabuchli. Miestnosť, v ktorej sa objavil, bola veľmi rozmerná. Drevo na podlahe už stretol zub času, ale dosky sa zdali byť aj tak v poriadku. Strop bol orámovaný zlatom. Boli na ňom obrazy anjelov a čertov spojených dokopy. Nechápal, čo obrazce mali zobrazovať. V strede izby stála vysoká manželská posteľ. Nič iné sa v miestnosti nenachádzalo. To, čo bolo na posteli, sa pred svetom skrývalo za bielymi závesmi. John podišiel bližšie a opatrne rozhrnul závesy. V tej chvíli cítil naraz aj strach, aj nádej. 

Keď John odhrnul závesy, na posteli uvidel ležať tú najkrajšiu ženu na svete. Ebenové vlasy jej nádherne kontrastovali s alabastrovou pokožkou. Tvár jej lemovali jemné lícne kosti a plné červené pery, čakajúce na bozk. Jej krehké rúčky zvierali nádhernú kyticu z jarých kvetov. Oblečená bola v šatách farby nočnej oblohy. 

John mal všetky zmysly opantané prekrásnou ženou. Okamžite ju chcel pobozkať. Rýchlym krokom prešiel k okraju postele a jeho drsné pery spočinuli na tých jej nevinných. 

John nevedel, ako dlho zotrval v tejto polohe. Mohli to byť hodiny, dni, alebo aj mesiace. Po chvíli sa muž od pier krásky odtiahol. To, čo uvidel, však nebolo to, čo očakával. 

Už sa nepozeral na tú prekrásnu ženu. Pred ním ležala starena so sivými vlasmi a zvráskavenou tvárou. Z tela jej vytŕčali kosti. Nechty mala hnisavé a kvety v rukách jej už dávno zvädli. 

John začal pomaly ustupovať. Bál sa toho stvorenia pred sebou. 

Zrazu žena otvorila svoje krvavé oči a upriamila ich na muža. Vstala a prešla k nemu rezkým krokom. Spoza opaska na šatách vytiahla žena dýku a než sa stihol John spamätať, vrazila mu ju priamo do hrude. Odvšadiaľ sa ozýval praskot Johnových kostí. Starena dýku vytiahla a z mužovej hrude sa krv valila prúdom. 

Žena sa pozerala, ako jeho telo a všetka krv pomaly mizne. Starena sa vrátila späť do postele. Znova sa premenila na krásnu pannu, ktorá doteraz čaká na svoje ďalšie obete.

-ĽH