Dangerous

17.

Nervózne som prechádzala pohľadom z Jaxa na Jacka. Nemala som dobrý pocit z toho, že ideme niekam tak neskoro večer. Len my traja. Ani neviem, prečo som vôbec nastúpila. Hlúpy nápad, prečo som o tom nepovedala aspoň Drewovi?

Prechádzali sme pomedzi väčšie domy ako u nás, boli sme v bohatšej štvrti kde som to nepoznala. Náš jeep na nás prekvapivo nestrhol veľa pozornosti, čo som nečakala. Okolo som však videla veľa drahších áut a zrejme viacerí mali záľubu vo veľkých autách.

Cítila som sa trápne, keď som sa prichytila že si ich prezerám. Obidvaja boli pekní, každý iným spôsobom. Jack vyzeral tak chlapecky, roztopašne a bezbranne. No vždy ma vyľakalo, že v sebe skrýva dve osobnosti. Tá druhá rozhodne bezbranná nebola, vyzerala skôr ako démon zamknutý v klietke. Plný diabolských myšlienok a násilia. Jax bol pekný spôsobom, ktorý vás k nemu doslova priťahoval. Ako magnet, ťahal ťa bližšie a bliežšie k nemu, až kým si nebol príliš blízko a to pre teba znamenal koniec. No aj tak si sa neprinútil to ľutovať, pretože jeho blízkosť je priveľmi opojná,  droga ktorej nemáš nikdy dosť.

Pohľadom som uhla preč, no v zrkadle som stihla zazrieť úškrn Jaxa. Neúmyselne som sa začervenala a ďakovala Bohu, že auto zpomalovalo.

Vystúpili sme na okraji mesta, kde okrem nás a dvoch osamelých áut nič nebolo. Stromy, tvoriace les boli ďaleko na obzore a my sme stáli uprostred kamenitej cesty. Bola dostatočne široká, že by cez ňu prešli aj tri autá vedľa seba čo mi prišlo zbytočné. Najzvláštnejšie však bolo biele porsche, odparkované uprostred cesty.

Nechápavo som sa pozrela smerom k Jaxovi, no ten spolu s Jackom vyťahoval z kufra jeepu nádrže s tekutinou. V zmätení som zažmurkala a lepšie zaostrila, no to čom som videla sa mi nepozdávalo.

Mali v ruke benzín. Kopu benzínu.

Zhrozene som si uvedomila čo bude nasledovať, a so zle zamaskovaným strachom som im zatarasila cestu.

,,To nemôžete!" vyhŕkla som zhrozene.

,,Ale nie! Vážne?" opýtal sa posmešne a ľahko ma obišiel. To isté urobil Jack a odporne sa usmieval.

,,K-koho to je vôbec auto?" opýtala som sa, nespokojná s tým že ma nenapadalo nič čo bi ich primälo prestať.

,,No...Pamätáš si na toho chlapca, ktorého frajerka mi vyfajčila?" odpovedal nedôležito, ako by ho táto konverzácia nudila.

Zahanbila som sa nad jeho slovami. Nemôže hovoriť menej...vulgárne?

,,Áno," neochotne som priznala. Toto bola posledná vec, na ktorú som chcela myslieť.

,,Toto je jeho auto." Chvíľu som mlčala, ale dlho som nevydržala.

,,Ty si strašný sobec! To tebe by mal niekto podpáliť auto!" zavrčala som nahnevane. Nemohla som tomu uveriť, veď on je ten zlý!

,,Čo ti sakra urobil? To ty si na vine a nemáš právo! Nemáš právo nikomu podpaľovať auto, aj keby ťa zbil alebo neviem čo všetko!" bez premýšľania som doňho strčila, no samozrejme sa ani nepohol.

,,Kľud, bitkárka. Nikto nezomiera, nikomu sa neubližuje. Niekto si len proste dovolil viac, akoby mal a teraz kvôli tomu bude pykať," prehovoril kľudne ako vždy a pokračoval v nosení benzínu k autu.

,,Je to vôbec bezpečné?" pýtala som sa, zatiaľčo som cupitala za ním.

,,Tak bezpečné, aké to len môže byť."

,,Takže nie," zhodnotila som.

,,Takže nie."

,,Nemôžeš si s ním proste prehovoriť? Musíš ľuďom podpaľovať autá, aby ťa prestali urážať?" skúsila som poslednýkrát.

,,April, nič nefunguje lepšie ako činy," odpovedal mi, otočený ku mne chrbtom.

,,Možnože keby si sa začal správať lepšie, nemuseli by ťa urážať."

,,Možno," otočil sa ku mne a tvárou mu preletel nebezpečný úsmev. ,,Ale to nezistíme. A teraz by sme mohli vyskúšať, ako dobre horí jeho auto."

Kým oni polievali auto benzínom, ja som držala v ruke mobil a premýšľala. Mám zavolať políciu, alebo nie? Je možné, že to dopadne akurát fiaskom a keď dojde polícia, ukáže sa že sú to ich nejakí dávni kamaráti alebo čo. U nich je možné všetko. Je však možné, že by ich na chvíľu zavreli alebo by im dali pokuty. A oni by sa nahnevali. Na mňa.

,,Je to trestný čin. Čo keby vás niekto nahlásil?" povedala som opatrne. Nechcem ich nahnevať.

,,Tak potom ty si spolupáchateľ," zaškeril sa Jack a mrkol na mňa. Má pravdu. O môj bože, má pravdu. Mohla by som ísť do väzenia.

,,Kľud zlatko, ak  nikoho nezavoláš, nič sa ti nestane,"upokojoval ma Jax.

,,A ak niekoho zavolám?"

Neodpovedal.

,,Vždy som sa rád hral s ohňom, tak poďme na to."

________________________________

Takže, za prvé chcem poďakovať sa prečítanie. Za druhé, ďakujem jednej nemenovanej slečne za nápad napísať bonusový príbeh. Boli by to krátke "poviedky" o živote Jaxa,Jacka,May,Aarona a Drewa pred touto knihou. Vždy by som uviedla aj vek postavy a prostredie, aby bolo všetko jasné. Neviem kedy knihu zverejním, možno o týždeň a možno o dva, takže ak chcete dostať upozornenie tak mi môžete dať follow, Samozrejme, je to dobrovolné a nemusíte ho dávať, pretože ak bude príbeh zverejnený spomeniem to aj tu.

dddeniska