Dangerous

23.

/Usmiala som sa sama pre seba. Alebo pre Aarona, ktorý práve vychádzal spoza rohu. Alebo možno na svet, ktorý čakal na to čo dievča so zlatými vlasmi spraví./

Byť April Matthers bola zložitá vec, ale byť Aaron McEnroe znamenalo že sa vám každý deň zrútil život pred očami a znova ožil, ako Fénix. Bolo to prežívanie zo sekundy na minútu, ktoré sa zlievali dokopy a tvorili hlbokú priepasť smutných spomienok.

No s April to bolo iné. Ona bola tak veselá, tak živá, že to dokonalo upokojovalo môj mŕtvy mozog. A to bol ten problém, pretože ona teraz vyzerala dokonca mŕtvejšia než ja, čo neladilo našim dušiam v tomto svete. No ešte zvláštnejšie vec bola, že mi to nebolo ukradnuté. Naozaj mi na tom záležalo, čo sa nestalo už dlho. Ťažko povedať či je to dobré alebo zlé znamenie, no keď som ju videl stáť uprostred davu, osamotenú a smutnú, niečo v hrudi sa mi odlomilo. Bolo tam priveľa prasklín aby sa vytvorila ďalšia a nič to nedokázalo udržať pokope, preto som sa pri nej cítil ešte horšie a prázdnejšie než som prišiel.

A to dobré nebolo.

Ale čo už. Časom sa aj tak úplne rozpadne, len neviem určiť ako dlho ešte vydrží. Srdce je naozaj krehký orgán.

Podišiel som k April a pozrel sa do jej smútkom zmáčaných očí.

,,A-asi by som si mala vybrať medzi dvomi osobami, ktoré sa navzájom neznesú, no obidve ľúbim.."

,,Poď," zašepkal som a opatrne ju chytil za ruku. ,,Toto chce príbeh."

,,Vieš, ešte pred tým než Jax prišiel na túto školu, sme sa s Drewom, May a Jackom navzájom nepoznali. Boli to časy keď sme boli ešte normálne deti, nepoznačené životom a bolesťou. Aspoň ja, pretože vtedy som poznal jedno dievča. Maddie, tak sa volala a mala nádherne gaštanové vlasy po pás. Často sa smiala a často sa smiala mojim vtipom. Každý v okolí mi hovoril že je do mňa zamilovaná, tak som tomu veril a pozval ju von. Prečo nie, však? Neskôr sme spolu začali chodiť, boli sme zamilovaní až po uši a slepí. A potom na školu prišiel nový chlapec ktorý sa s ňou skamarátil. Nebral som to vážne, prečo by sa nemohla predsa rozprávať aj s ostatnými chalanmi? Nechcel som ju obmedzovať a aj keď sa z nich stali najlepší kamaráti, bolo mi to jedno. Na narodeninovej oslave sa však opili a vyspali sa spolu. Zistil som to a chcel sa s ňou rozísť, no umlčala ma slzami a sľubami o tom, že ma naozaj a vrúcne miluje, že bude všetko dobré a že to bola chyba z opilosti. Uveril som jej, uveril som jej na ďalších päť mesiacov kým sa neukázalo že ma celú dobu od tej oslavy stále podvádza, stále s tým istým človekom. Vraj si nevedela vybrať, milovala nás oboch. A vieš čo je na tom najvtipnejšie? Jej posledná veta bola: Nechcete so mnou chodiť obidvaja?"

April smrkla a hodila po mne očkom.

,,A ďalej?" opýtala sa zvedavo.

Nechápavo som sa zamračil. Žiadne ďalej nebolo.

,,Chodí ešte na túto školu?"

,,Chodila ešte dlho, a deň čo deň som sa pozeral ako je s ním šťastná. A deň čo deň mi to bolo viac a viac jedno. Nemilovala ma naozaj, pretože za mnou vôbec nesmútila. Uchlácholila ju jeho spoločnosť. To mi stačilo, pretože načo trúchliť nad niekým kto by netrúchlil nad vami? No jedného dňa sa s ňou rozišiel a odsťahoval sa. Vtedy za mnou doliezla naspäť a prosila ma o odpustenie, no už mi nerozumela. Bol som proste iný človek s ktorým sa nedokázala ani len normálne porozprávať, a tak som sa proste otočil a nechal ju tam. To však nebolo to čo som ti chcel povedať. Budeš si musieť vyberať, či už medzi ľuďmi alebo možnosťami, a vždy to bude bolieť. Záleží však na tebe ako veľmi ostatným ublížiš a ako veľmi pritom ublížiš sebe. Porozmýšľaj nad tým."

Usmial som sa na ňu, prvýkrát po dlhej dobe a odviezol ju autom domov.