Boli ako tí zlí chlapci, pred ktorými vás rodičia varujú, aby ste si s nimi nič nezačíňali.
Boli príliš nebezpeční.
,,Si chorý bastard, Jax Collins."
_________________________________________
#3 (nie je potrebné prečítať predchádzajúci diel, nenad...
/Jack si ho totiž nehanebne prezeral od hlavy po päty, akoby ho hodnotil a Jax mu ukázal len kamennú tvár- nie práve najvrelejšie privítanie. /
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ten chalan bol naprosto hrozný. Nakráčal si to tam, ako by ma poznal celé roky a díval sa na mňa počas toho, ako som ležal bezmocný v posteli. Koledoval si o to aby som bol naňho nasratý.
Dokonca sa mi opovážil doniesť kávu bez toho, aby som ho o to poprosil.
,,Nemám rád s mliekom," zamrmlal som, keď mi ju podal. Arn sa zoširoka usmial a ďalej tam stál.
,,Nie je s mliekom."
,,Aha," zarazil som sa. ,,Tak potom nemám rád kávu bez mlieka."
,,Kľudne ti môžem mlieko do-" začal, ale namrzene som ho prerušil. ,,Nemám rád kávu celkovo." Zrejme konečne pochopil, že nechcem jeho spoločnosť, a tak sa vydal smerom von z nemocničnej izby.
,,Idem ti po čaj!" zakričal tesne pred tým než zabuchol dvere a mňa nechal samého. Tak to možno nepochopil.
_
Mal príliš svetlé vlasy. Ten chalan si zrejme domyslel že potrebujem každý deň hodinu jeho spoločnosti, a tak sa stále vracal. Niekedy sám, inokedy s April. Cítil som sa ako zasraná atrakcia, akurát bez platenia, čo ma začalo mrzieť. Možno by som mal začať vyberať daň, aby sa ľudia mohli pozerať na moju super tvár. Zaslúžila by si spoplatnenie.
Aha, späť k jeho vlasom.
Boli príliš blond, kontrastovali s jeho opálenou pokožkou, aj keď už bol január preč a slnko sa spoza mrakov ukazovalo na opálenie primálo. Jemu to zrejme nevadilo a tak si všade vykračoval dokonalo opálený, so svetlými vlasmi a modrými očami.
,,Prečo tu so mnou si? Určite máš na pláne aj lepšie veci ako som ja," skúsil som to znova.
,,Pretože poznám ten pocit."
,,Už si niekedy bol v nemocnici?" prehodil som zvedavo. Nezaujímal ma naozaj, ale aspoň sa niečím môžem zabaviť.
,,Nie," zastavil sa, ale nakoniec aj tak pokračoval. ,,Poznám ten pocit, keď si vnútri zlomený. Snažíš sa tváriť že si v poriadku, a potom si sklamaný že ti to každý uverí. Mám pravdu, však?"
,,Kľudne sa hraj aj predo mnou, ale neverím ti. Neverím ani jedinému veselému slovu ktoré vyjde z tvojich úst, ani jedinému úsmevu. Preto som tu, lebo to tak chceš. Chceš aby som tu ostal."
,,Vypadni," zašepkám.
Nič sa nestane. Stále tam stojí a pozerá sa na mňa, ako keby som si mal niečo veľmi inteligentné uvedomiť a možno mu dokonca poďakovať za jeho preslov.
,,Vypadni!" zakričím a hodím po ňom vec, ktorú mám najbližšie- knihu. Neškodne narazí do steny vedľa jeho hlavy, zatiaľ čo Arn sa tvári sklamane. Vlastne, prvýkrát čo si pamätám sa vôbec neusmieva, ale nemá absolútne právo sa tváriť sklamane! Čo odo mňa vlastne čakal?
Arn sa otočil a odišiel. Presne tak ako som chcel.
