Nedali nám šancu

4. Kapitola

Zatvoril dvere na mojej strane a tiež nasadol.

„Takže, čo si zač? Pracuješ pre FBI alebo si si na mňa najal detektíva?" Zasmiala som sa a začala som otázkami narážajúcimi na to, ako a kde sa dozvedel informácie o mne. Veď som mu ani nepovedala ako sa volám.

„Roztomilá a zvedavá." Kútiky úst sa mu zdvihli a jeho úsmev bol priam očarujúci. Snáď sa bude usmievať často, som s ním len chvíľu ale jeho úsmev je moja nová najobľúbenejšia vec. „Ale áno, niečo si trafila. Moja práca sa z časti zaoberá získavaním informácií." Pozrel na mňa a žmurkol.    „ A ak chcem niečo zistiť, nič a nikto mi v tom nezabráni, Luna." Moje meno vo mne rezonovalo ešte niekoľko sekúnd.

„To je z tvojej strany trochu nefér, ak mám brať toto ako rande. Nie sú rande o tom, aby si sa s človekom spoznal?" Zagánila som na neho.

„Páči sa mi že to berieš ako rande. Popravde som toho vôbec nezistil toľko, koľko som plánoval. Si dobre strážená, čo ma ani tak neprekvapilo keďže sme sa stretli na večierku Harolda Putnama. Ten človek si na večierky nepozve len tak hocikoho." Fajn, takže nevedel že som jeho dcéra. To mi hralo do karát. Veľa ľudí sa so mnou práve preto nechce stretávať.

„Zistil si moje meno, v tom si o krok napred." Zadívala som sa na neho.

„Ryder. Tak a teraz sme na tom rovnako s informáciami. Do školy už nechodím a moje číslo máš." Pousmial sa a mne poskočilo srdce od radosti.

„Ešte stále si v niečom o krok napred Ryder, túto časť mesta vôbec nepoznám, kam ideme?" Naozaj som nemala potuchy kde sme. Trochu som sa bála ale bolo to vzrušujúce. A to som si myslela, že poznám každý kút tohto smutného mesta.

„Si hladná?" Zaparkoval auto a pozrel na mňa. Zapozerala som sa do jeho zeleno hnedých očí. Túto kombináciu farieb malo veľa ľudí. Ale nie takú ako on. Do jeho očí by ste sa mohli s kludom pozerať celé roky a nemali by ste dosť. Nevedela som sa toho pohľadu nasýtiť.

„Áno." Odpovedala som po dlhej chvíli ticha a začervenala sa. Neuvedomila som si ako dlho pozerám do jeho očí.

„Myslel som si." Vypol motor a vystúpil z auta. Prebehol na moju stranu a otvoril mi. „Tadiaľto." Ukázal smerom na malú reštauráciu, ktorú by som si sama nikdy nevšimla ak by som tadeto niekedy išla. Bola naozaj dobre schovaná a celkom maličká. Ryder mi otvoril dvere, a nechal ma vybrať si miesto na sedenie. Vybrala som miesto v rohu kde na stenách viseli rôzne obrazy. Cítila som sa ako v RedRose.

„Veľmi sa mi tu páči Ryder. Pripomína mi to tu moju obľúbenú." Nestihla som dopovedať, pretože k nám prišla čašníčka.

„Ryder! Dlho som ťa tu nevidela." Zvodne sa usmiala čašníčka. Bola veľmi pekná a mne stiahlo žalúdok do malej guľôčky. „Už som si myslela že si na nás úplne zabudol." Čašníčka si zvodne obtáčala červené, kučeravé vlasy okolo prsta. Ona s ním flirtovala a bolo jej úplne jedno že tam vedľa neho sedím aj ja. Cítila som sa trápne.

„Sophie, toto je Luna a radi by sme si objednali." Ha! Tam máš! On je tu so mnou, už si si ma všimla, Sophie? Tešila som sa ako malé decko keď ju Ryder usadil na jej miesto.

„Oh, áno, čo to bude?" Objednali sme si jedlo a Sophie odišla.

„Prepáč, ona niekedy naozaj nevie čo sa patrí." Dlaňou sa chytil za čelo a rozprával ďalej. „Chcel som ťa vziať niekam, kde to poznám a viem že tu dobre varia pretože... je to moja reštaurácia. Naozaj som netušil že dnes robí aj Sophie, vie byť dosť otravná." Previnilo na mňa pozrel Ryder. Vyzeral ako smutné šteniatko ktoré mi rozkusalo obľúbený pár topánok.