Nedali nám šancu

6. Kapitola

Sedela som na schodoch, zatiaľ čo sa mi kúsok po kúsku začal rozpadať môj svet. Dobre, možno preháňam, nie celý svet. Praskla mi moja bublina, v ktorej som žila a plánovala si krásny život s Ryderom. Sedela som tam, len v pyžame, neschopná ďalších slov. Ryder pomaly prišiel až ku mne a sadol si vedľa mňa. Tuho ma objal a pobozkal ma na čelo. Nevedela som čo sa deje, no v jeho objatí som stratila pojem o čase. Zrazu sme boli len my dvaja. Neviem ako dlho sme tam len tak sedeli v objatí.

„Takže, slečna Putnamová." Ozval sa Ryder. Objala som ho silnejšie aby ma nestihol odtlačiť a ja som sa mu nemusela pozrieť do očí. „Nie si ako on." Dokázal ma odtlačiť, aj napriek mojej snahe vytrvať v objatí. Podržal mi tvár, aby som sa mu pozrela do očí, no mne sa z očí vykotúľali slzy.

„Bála som sa." Pretlačila som cez slzy pár slov. Naozaj som sa bála mu povedať kto som. O otcovi hovoril s takou nenávisťou, nechcela som aby tak hovoril aj o mne. Puklo by mi srdce, keby takú nenávisť v hlase použil pri mojom mene.

„Luna." Utrel mi slzy stekajúce po líci. „Luna Putnamová, je mi jedno kto je tvoj otec, je mi jedno aké máš priezvisko a kde bývaš. Páčiš sa mi, páčila si sa mi pred tým, než som vedel kto si a páčiš sa mi aj teraz." Stále mi držal tvár v dlaniach a pozeral mi do očí. Celý svet sa mi v ten moment točil len okolo Rydera. Akoby sme na svete boli len my dvaja, a nikto iný.

„A-ako si to zistil?" Spýtala som sa ho, pretože Keď sme sa stretli prvý krát, povedal, že o mne nič nevie zistiť. A teraz zrazu už vedel?

„Budem musieť ísť, tvoj otec sa čoskoro vráti." Priblížil sa ku mne, pery sa nám takmer dotýkali, jeho horúce dlane prešli z mojej tvári, na moje nahé stehná. Bola som len v pyžame, len v tričku a spodnom prádle. Z jeho dotykov vo mne vybuchol ohňostroj krásnych pocitov. Hladil ma po stehnách, no stále ma nebozkával. Dýchal svoj horúci dych na moje pery, čo bolo ešte viac vzrušujúcejšie, ako keby ma pobozkal. „Vidíme sa zajtra bábika." Šepol mi do úst, jeho dych v mojich ústach ma nútil ho bozkávať, ochutnať Rydera po prvýkrát. On sa však odtiahol, vstal a vystrel svoju ruku aby mi pomohol vstať.

„Počkaj." Zamyslela som sa nad jeho slovami. „Odkiaľ vieš že otec nie je doma?" Odkiaľ vedel tento chlap všetko, čo sa okolo mňa dialo a ja som ani nevedela aké je jeho priezvisko. „A keď už si znovu o krok dopredu, nezaslúžim si vedieť aj ja priezvisko?" Vzchopila som sa a začala sa konečne pýtať. Chcela som už aj ja vedieť niečo o Ryderovi.

„Zajtra bude dosť času na otázky, bábika. Krásne sny." Pobozkal ma na čelo a odišiel. Odišiel tak rýchlo ako sa tu zjavil. Týchto pár minút s ním bolo tak intenzívnych, že som si myslela, že prešli najmenej tri hodiny. Stála som tam, polonahá na schodoch a nevedela sa spamätať z toho, čo sa práve stalo. Na jednej strane som bola rada, že pred ním nemusím nič tajiť. Okej, Dustyn je malé tajomstvo ktoré si nechám pre seba, o tom sa nemá ako dozvedieť. Alebo? Aby som nakoniec nebola prekvapená. Končene som sa spamätala, keď sa otvorili vchodové dvere. Stála v nich Stela.

„Kto to bol?" Pozrela na mňa a podala mi deku, aby som si ju cez seba prehodila. Rozmýšľala som, či môžem Stela povedať o Ryderovi.

„Nehovor Otcovi že tu niekto bol, prosím. Bol to len kamarát." Pozrela som na ňu psími očami. Stela sa ku mne nahla a lišiacky mi odpovedala.

„Je to kus. A vraj romantika ti nič nehovorí, ste ako Rómeo a Júlia." Zasmiala sa. „Teda, vaše rodiny nie sú znepriatelené, máš len šialeného otca." Chytila ma okolo pása a zobrala ma dnu. Smiali sme sa celou cestou do izby nad tým, aké výstrelky zvykol otec robiť, keď ma ako malú, našiel s nejakým cudzím chalanom. Započuli sme buchnutie dverí, keď sme už boli skoro v mojej izbe. Mne sa na chvíľu zastavilo srdce, pretože som sa domnievala, že znovu prišiel Ryder. Stela ma chytila silnejšie, tiež sa určite zľakla, kto to prišiel bez pozvania až dnu. Nikoho sme nečakali, otec povedal že bude na stretnutí dlho, tak sme sa spolu šli pozrieť, kto to môže byť.