Nedali nám šancu

10. Kapitola

Po tejto vete mi stuhlo celé telo. Zrýchlil sa mi tep a ledva som vedela polapiť dych. Všetko okolo mňa sa začalo točiť a pred očami sa mi začalo zahmlievať.

„Čo je s Ryderom? Kde je?" Počula som Rafaelov hlas, ako sa pýta Sophie na detaily.

„Mal stretnutie, prišli Siví vlci, ja... bola som na záchode a.." Sophie len sťažka dokázala dopovedať vetu. „Počula som výstrel.." Od toho momentu som nevedela zachytiť už ani zvuk. Z tohto zlého sna ma prebrala až Rafova ruka. Chytil mi tvár do dlaní a začal na mňa rozprávať.

„Kde je teraz?" Spýtala som sa Rafa, keď sa mi konečne otvorili oči a zbadala jeho tvár tesne pri tej mojej. Videla som ako mi niečo hovorí, videla som že sa jeho pery pohybujú, no nepočula som ani slovo. Cítila som ako mi po lícach stekajú horúce slzy. Raf nedovolil ani jednej slze spadnúť na zem. Tvár mi stále držal v dlaniach a každú jednu zachytil.

„Sľubujem ti že bude v poriadku, počúvaš ma Luna? Sophie tu s tebou zostane."

„Nie! Pôjdem s tebou!" Konečne som sa dostala s tranzu. „Musím ho vidieť!" Chytila som Rafove ruky, ktorými mi stále držal tvár. „Prosím."

„Ja idem tiež." Ozvala sa Sophie. Jasné že sa musela pripomenúť. Ach, dopekla. Ryder možno bojuje o svoj život a ja sa tu rozčuľujem nad Sophie.

„Luna..." Pozrela som mu priamo do očí. Jeho ľadovo modré oči boli plné pochopenia a strachu zároveň. Nebol to strach o Rydera, bol to strach o mňa. V jeho očiach bol vidieť strach o mňa. Raf mi stisol obe ruky a silno ma objal. „Všetko bude v poriadku lapacinka, sľubujem." Poznali sme sa len chvíľu ale jeho sľub a jeho objatie mi pomohlo. Prinútila som sa na neho usmiať aj keď dôvod na úsmev som nemala.

Cítila som, že nás sleduje Sophie. Odtiahla som sa od Rafa, utrela si slzy a spýtala sa. „Kde je?" Sophie odpovedala na moju otázku ale pozerala pri tom na Rafa. Mňa úplne ignorovala.

„Max ho na aute zobral k Emme." Bolo mi zle z toho, ako dobre ho pozná a ako dobre pozná všetko čo sa okolo neho deje. Ja som ani nevedela koľko má rokov a aj napriek tomu som bola na smrť vydesená. Moje srdce bolo zovreté v kliešťoch ktoré boli pod silným tlakom a neustále sa zväčšoval.

„Kto je Emma? Prečo ste ho nezobrali do nemocnici?!" Bolo pre mňa nepochopiteľné prečo nezobrali postreleného muža do nemocnici. Prečo mu nezavolali sanitku?

„Musíme ísť, všetko ti vysvetlím po ceste, neboj sa Ryder je v dobrých rukách." Usmial sa na mňa Raf. Konečne sme všetci nasadli do auta a vyrazili za Ryderom. Sophie sa konečne ukľudnila a samozrejme si sadla na predné sedadlo vedľa Rafa, ktorý šoféroval. O niečom sa spolu dohadovali ale nepočula som ani slovo.

Venovala mi krátky pohŕdavý pohľad a hneď na to sa spýtala Rafa. „Prečo ide vlastne s nami? A čo robila u vás doma?" Snažila som sa ju ignorovať a v hlave som si opakovala, že mi nestojí za to, aby som sa teraz rozčuľovala. V rukách som si žmolila list od Rydera, ktorý mi dnes napísal a prosila som vesmír nech mi ho neberie.

Raf sa na mňa pozrel cez spätné zrkadielko a odfrkol Sophie. „Myslím, že ona je jediná koho bude chcieť Ryder v tejto situácii vidieť." Ďalej jej už na otázky neodpovedal a ja som mu poďakovala úsmevom. Rafovi po chvíľke zazvonil mobil a dal si ho na hlasitý odposluch v aute, takže som všetko počula.

„Raf?" ozval sa jemný ženský hlas z rádia.

„Ako je na tom?" Spýtal sa.

„Už lepšie, tentokrát to nebolo také vážne. Si na ceste?" Tentokrát? Takže Ryder už niekedy bol v takejto situácii? Och bože, do čoho som sa to zaplietla a komu som dovolila prekročiť vysoké múry ktoré som si roky stavala okolo môjho srdca, tehlu po tehle? Najskôr sa ale musím uistiť že je v poriadku. Musím ho vidieť, potom sa môžem zaoberať tým, kto je vlastne tento Ryder O'Sullivan do ktorého som bola nekonečne zbláznená.