Nedali nám šancu

8. Kapitola

Samozrejme som sa už pred tým bozkávala. Ale tento bozk bol iný. Tento bozk v mojom vnútri vyvolal búrku pocitov. Krásnych pocitov. Vyvolal vo mne emócie, ktoré som doteraz nepoznala. Bola to smršť, bol to ohňostroj ktorý pulzoval naprieč celým mojím telom. Ryder si ma pritiahol bližšie a aj napriek oblečeniu som cítila teplo sálajúce z jeho tela. Po chvíli náruživých bozkov, som v ústach zacítila chuť železa. Horká chuť, sa pomaly vlievala do môjho tela a ja som netušila čo sa deje. Odtiahla som sa od Rydera, prstom som si prešla po pere a zbadala si na prste krv. Pozrela som na Rydera a všimla si, že jeho rana na pere sa otvorila a začala krvácať.

„Krvácaš." Prešla som rukou po jeho líci a prišla až k perám. Zotrela som mu krv, stekajúcu po brade a znova ho pobozkala. Len krátko a nežne. „Kto ti to spravil?" Spýtala som sa, keď som bola tvárou tesne pri tej jeho a pozrela mu do očí.

„Lepšia otázka je prečo sa stala vec, ktorá viedla k tomu, aby som niekomu umožnil mi to spraviť." Povedal to chladne, ako keby sa medzi nami práve nič nestalo. Odsunul sa odo mňa ďalej a znovu naštartoval auto. Pohli sme sa ďalej. Zostala som ticho. Vec, ktorá viedla k tomu, aby mohol niekomu umožniť ublížiť mu? Viem, že nie som veľká mysliteľka, ale toto mi vôbec nedávalo zmysel.

„Nechápem." Povedala som po dlhej chvíli premýšľania.

„Možno príde čas, kedy pochopíš." Znovu žiadna emócia. Znovu som sa cítila ako na horskej dráhe. Prečo sú si Dustyn a Ryder tak moc podobný? Jednu chvíľu cítim že k sebe patríme, no a potom... potom príde chvíľa kedy sa to všetko zrúti ako domček z karát. „Je neskoro, odveziem ťa domov."

„Ku Cooperovcom!" Začervenala som sa, keď som si uvedomila že som to priam zakričala. „Mám tam všetky veci a Jer by sa o mňa určite bál." Povedala som už tichšie. Aj tak.. nemusím sa mu ospravedlňovať za to, že tam spím. Ani mu vysvetľovať prečo tam spím.

„Samozrejme." Toľko sarkazmu koľko dokázal dať do tohto jedného slova, som ja nepoužila za celý svoj život. Čo to s ním dopekla bolo? Nemala som sa pýtať na tú ranu. Mám pocit, že sa ho nemôžem spýtať na nič. A aj keby sa spýtam, odpoveď nedostanem. Do pekla s ním. Do pekla s mužmi!

„Samozrejme." Zopakovala som, nie sarkasticky, skôr smutne. Znovu som mala problém so slzami. Snažila som sa ich udržať, aspoň dokým nevystúpim z auta. Neboli sme ďaleko, cesta bola krátka, čo mi padlo vhod nakoľko som mala slzy už na kraji. Auto zastavil pri susednom dome, nie priamo pred Cooperovcami.

„Bábika, chcem aby si bola v poriadku. Harold sa o nás nesmie dozvedieť ak sa chcem naďalej stretávať." Nemala som v pláne otcovi povedať o Ryderovi. Otec mi neschvaľuje stretávanie sa s mužmi, jedine ak by mi mohol sám vybrať. Ryder pokračoval. „Nechcem ťa stratiť...bude lepšie, ak sa zatiaľ budeme stretávať tajne." Slzy mi už takmer stekali po lícach a on stále rozprával, čo bolo tak či tak márne keďže som sa na neho nevedela sústrediť. Jedno som však nevedela pochopiť. Čo sa stalo medzi ním a mojím otcom? Jasné, otec bol samotný diabol s ktorým sa nechcel nikto zahrávať. Ale Ryder povedal, že ho pozná osobne. Určite majú medzi sebou nezhody, určite bude lepšie ak o tomto otec nebude vedieť.

„Nestratíš ma, určite nie kvôli otcovi, to mu nedovolím." Uistila som ho, že otec pre mňa nie je prekážka. Ryder začal kývať hlavou, akoby so mnou nesúhlasil.

„Nikdy som nestretol niekoho, ako si ty. Si tak čistá a nevinná. Ani to hrozné meno Putnam ťa nedokáže poškvrniť." Pozeral mi priamo do očí a ja som sa nemohla cítiť lepšie. Slzy z očí sa mi úplne vytratili. Bola som mu vďačná. Neskonale vďačná za to, že ma nezavrhol kvôli tomu menu. Že ma chce naďalej stretávať a spoznať ma. Mňa, Lunu. Nie Lunu Putnamovú. Jednoducho len Lunu.