Nedali nám šancu

16. Kapitola

Tarius vyložil tašky z kufra. Svoju si prehodil cez plece a začal kráčať smerom k dverám na chatke.

„Neuveriteľné." Zagúľala som očami, zobrala si svoju tašku ktorú nechal ležať na zemi a dotackala sa za ním pri dvere.

„Vravela si niečo?" Zložil si tašku a spravil pár krokov do ľavej strany, kde zodvihol nenápadný kamienok, na ktorom bola zospodu prilepená plastová fľaštička s kľúčom od chatky.

„Šikovné, ale prečo tu nechávaš kľúče?" Zamyslela som sa. „Prečo si ich radšej neberieš so sebou? Ja by som bola celé dni v kŕči, že ich niekto objaví." Tak ako bývam v kŕči, že by si niekto niekedy prečítal môj čierny zápisník.

„Chatka patrí celej svorke..." Zakoktal sa a rozkašľal. „Celej rodine, bolo by nemotorné aby mal kľúče len jeden. Mám veľkú rodinu." A znovu to nervózne škrabanie za uchom. Mala by som mu povedať že viem o mafii? Ale keď mňa tak veľmi bavia jeho výhovorky a vymyslené príbehy, zakrývajúce pravdu.

„Ale nikto sem tento týždeň nepríde však?" Zamrvila som sa. Nikoho s vlkov som nepoznala a zatiaľ čo som mala možnosť vidieť Tariusových kamarátov, ani jeden z nich mi nebol sympatický.

„Som rád, že so mnou chceš byť celý týždeň sama." Vyškeril sa a ukázal svoj dokonalý, čisto biely, priam hollywoodsky úsmev.

„Čokoľvek by som povedala, prevrátil by si si to na lichôtku pre seba." Akonáhle odomkol dvere, prepchala som sa popri ňom a ako prvá som vbehla do chaty. Ešte pred tým, než som vošla, som sa uistila že pramene vlasov ktoré som si prehodila cez plece ho plesknú po tvári.

„Je už dosť neskoro, dnes už asi nestihneme ísť niekam von. Pozrieme si film?" Zobral mi tašku z pliec a hlavou naznačil že ho mám nasledovať. Kráčali sme po drevených schodoch na druhé poschodie, kde mi ukázal moju izbu. Položil moju tašku a pozrel na mňa a čakal. Rozmýšľala som čo odo mňa chce a prečo na mňa tak dlho pozerá. Mám niečo na tvári? Som špinavá? A potom mi to doplo.

„Jasné, ehm.. filmový večer je super nápad." Nervózne som sa usmiala. Stále som nechápala zmysel tohto všetkého. Naozaj tu išlo len o zblíženie nás dvoch?

„Fajn, zatiaľ si to tu poobzeraj. Ja pôjdem povykladať veci z auta a pripraviť jedlo. O siedmej v obývačke?" Žmurkol a v momente ho nebolo. Je za desať šesť. Rozhodla som sa ísť najskôr do sprchy, po celom dni, a vlastne aj po včerajšom karaoke som to neskutočne potrebovala.

„Luna, chcel som sa spýtať..." Vbehol mi do izby Oz, práve keď som vyšla z kúpeľni, našťastie tentokrát zabalená v uteráku.

„Tarius vypadni!" Rýchlo som si pridržala uterák na hrudi, aby mi náhodou nespadol na zem. Znovu. On sa rýchlosťou svetla zvrtol na päte tak, aby mi zostal otočený chrbtom. Zostal stáť na prahu dverí.

„Ako keby som ťa ešte nevidel nahú." Aj napriek tomu že bol otočený chrbtom, videla som jeho diabolský úsmev.

„Oz!"

„Okej, padám. Len sa potom nesťažuj na výber filmu a jedla!" Zodvihol ruky nad seba aby ma uistil, že je nevinne v tom, ak sa mi nebude jeho výber páčiť.

„Počkaj!" Rozutekala som sa za ním. Výber jedla a filmu nemôžem nechať na človeka, ktorý ma vôbec nepozná. Tarius otočil hlavou no jediné čo chudák stihol vidieť, som bola ja, letiaca priamo na neho. Áno, trapasy ma neprestali opúšťať ani mimo mesta. Ako náhle som sa rozutekala, zakopla som o tašku položenú medzi dverami a letela som priamo do náručia horkej čokoládky.