Nedali nám šancu

9. Kapitola

Odparkovala som auto na neďalekom parkovisku. Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila z auta. Celá som sa triasla. Navrávala som si že to je od zimy, ale keďže sa blížilo leto, bol to nezmysel. Triasla som sa od strachu len som si to nechcela pripustiť. 

„Čo to dofrasa robím? Dustyn mi dal jasne najavo, aké je to nebezpečné." Otočila som sa na päte a znovu si sadla do auta. Sedela som tam ďalších desať minút a pozerala na reštauráciu. „Prejdeš len okolo, pozrieš dnu cez sklo a pôjdeš domov. Len sa uistíš, že je Ryder v poriadku a je tam preto, lebo reštauráciu vlastní." Rozprávala som sa sama so sebou v aute. Pozrela som do priehradky v aute a našla staršiu Dustynovu šiltovku jeho obľúbeného hokejového tímu, Boston Bruins. Samozrejme. Nasadila som si ju a vlasy si začesala úplne dozadu. „Zvládneš to.. Nádych, výdych." Otvorila som dvere a vystúpila z auta. Znovu. Prišla som až k reštaurácii, spomalila som a snažila sa nájsť Dustyna alebo Rydera. Bolo to jednoduchšie ako som si myslela. Reštaurácia bola úplne prázdna a za veľkým stolom v zadnej časti sedelo niekoľko mužov. Medzi nimi aj Dustyn. Hneď mi došlo, že mali nejaké stretnutie. Toto bola jeho rodia o ktorej hovoril. Jeho mafia. Obyčajní muži, ktorých by ste na ulici vôbec z ničoho neupodozrievali. Odľahlo mi, keď som medzi nimi nenašla Rydera. Pravdepodobne bol zalezený niekde v kuchyni a znovu som bola len paranoidná. Možno si len mafia vybrala jeho reštauráciu na stretnutie, pretože je priam neviditeľná a málo ľudí by ju za tmy našlo. Viem že to mohlo byť aj tak, že Ryder je členom tejto mafie. Ale nie, nebudem premýšľať nad tým najhorším.

„Stratila si sa?" ozvalo sa mi za chrbtom a ja som od strachu doslova zapišťala a nadskočila.

„Preboha!" Otočila som sa a uvidela známu tvár. Tenor. Billy Tenor, s ktorým môj otec uzatváral nejaké kšefty. Čo teraz? Spoznal ma? Vie kto som? Tvár som si rýchlo zakryla šiltovkou a posunula sa ďalej od reštaurácii. „Nie, som na ceste domov." Povedala som hrubším hlasom, ako kretén. Určite som znela ako kretén. Čo mi to napadlo, zmeniť si hlas. Rozbehla som sa do parku a zastavila až na samom konci. Zastavila som až pri potôčiku a srdce mi bilo ako o závod. Nevedela som čo robím. Prečo som sa rozbehla sem a nie k autu? Otriasla som sa a kráčala naspäť k autu. Obzrela som sa ešte posledný krát za potôčikom a spomenula si na Rydera a naše prvé rande. Spomienka mi nevedomky vyčarila úsmev na tvári. Opustil ma strach aj triaška a ja som cítila len Rydera. S úsmevom som kráčala ďalej a ani neviem ako, stála som na chodníku, blízko reštaurácie, rozhodnutá ísť konečne domov.

„Jasné, o neho sa postarám aj sám. Je to úbožiak." Okamžite som spoznala Dustynov hlas, keď sa otvorili dvere na reštaurácii a vyšiel z nich spolu s nejakým mužom. Rýchlo som sa skryla za strom a dúfala som že ma nevidel. Odkráčali na parkovisko a nastúpili spolu do auta. Vykukla som z poza stromu a videla som ako spolu odchádzajú na Ryderovom chevrolete. V tej rýchlosti som však stihla spozorovať jednu dôležitú vec. Obaja mali v rukách zbraň.

„Prečo som len ja hlupaňa nešla domov." Znovu vidím veci, ktoré mi určite nedajú spať. A ak príde Dustyn domov skôr než ja, mám po chlebe. A prečo si do pekla Dustyn bral Ryderovo auto? Hneď ako odbočili do uličky rozbehla som sa k autu, na ktorom som sem prišla. Naozaj si myslíte že som mala také šťastie a prišla k autu úplne v poriadku? Haha ..nie. Hneď ako som sa rozbehla, otvorili sa dvere na reštaurácii a ja som v plnej rýchlosti narazila do vysokého muža, ktorého silné a pevné svaly odhodili moje drobné telo na zem, zatiaľ čo to jeho sa nepohlo z miesta.

„Luna?!" No to ma poser. Môže byť dnes ešte niečo horšie ako toto? Zodvihla som si šiltovku z očí a nevinne pozrela hore na muža, do ktorého som vrazila celou silou.

„Ryder?" Snažila som sa vystrúhať psie oči a tváriť sa, že som tu úplnou náhodou a som šokovaná a prekvapená že tu vidím práve jeho. Ležala som na zemi a cítila ostrú bolesť na oboch lakťoch.