Deti Slavných

Ostrov na dohľad

SCORPIUS
Ani neviem kedy som zaspal ale zobudil som sa na mäkkom piesku pod palmami. Bolo to celkom pekné prebudenie až kým neprišla bolesť.  Weasleyová vytiahla ten konár z môjho lýtka. Sedela pri mojej nohe a potom ju zabaľovala do chalúh. „Si v pohode?" Opýtal som sa opatrne. Vyzerala dosť zničene. Vlasy mala strapaté a stáli jej na všetky strany. Pod očami mala obrovské kruhy a celkovo išla z posledného. „Máš niečo ostré?" Opýtala sa neprítomne. Začal som bez slov hľadať ostrý kameň. „Čo tie ponožky?" Videl som ako rozmýšľa čím mi má tie chaluhy priviazať. „Sú úplne zničené a nič iné tu nie je." Mrmlala si skôr sama pre seba. Podal som jej ten kameň.

„Drž si to na chvíľu." Prikázala mi držať chaluhy aby mi nespadli z nohy. „Zbláznila si sa?" Vykríkol som na ňu keď som uvidel čo ide urobiť. „Maš iný nápad? Chceš snáď prísť o nohu?" Vynadala mi že som idiot a ak tomu nerozumiem nemam sa vôbec ozývať. Zobrala ten kameň a svoje po pás dlhé vlasy jednoducho chytila niekde pod ramenami a odrezala ich  odrezala si celý cop svojich vlasov skoro o polovicu ich pôvodnej dĺžky. Rozdelila ich na viac častí a s tým mi obviazala tú nohu. Keď skončila unavene si ľahla vedľa mňa.

„Moc to nenamáhaj ale za pár hodín už budeš môcť aj chodiť budeš v pohode." Šepkala v polospánku. To dievča ma celú noc ťahalo cez džungľu a postarala sa o mňa a dobrovoľne si "odstrihla" vlasy aby mi pomohla. Nechápal som prečo to urobila. Pre človeka ako som ja... celé roky sme sa nemali radi čakal by som že má nechá v tej tráve a nie toto všetko. Rose veľmi rýchlo zaspala. Uvedomil som si že teraz by som mal urobiť niečo ja pre ňu.

LILY
Striedali sme sa v tom kto bude hore a bude dávať pozor kedy je príliv. Bol to druhý deň bez vody a jedla. Boli sme veľmi unavené. Jediné čo nás držalo nažive bol to tieň ktorý sme mali a v noci jediná deka. „LETA!" Začala som s ňou zbesilo triasť. Došlo jej že je to tu. Okolo nás preplávalo pár chalúh ktoré som okamžite vytiahla. Leta sa nedokázala nahnúť nad vodu lebo jej hneď prišlo zle. Bolo to to najnechutnejšej čo som kedy jedla. Myslela som že sa hneď povraciam. „Nie drž to v sebe je to to jediné čo máme!" Nútila ma Leta. Naozaj som sa snažila ale po dvoch som mala dosť. „Do riti poďme rýchlo ich smeroch nech sa odtiaľto konečne dostaneme!" Zlomili sme dva kusy dreva na konci plťki aby sme ich mohli použiť ako pádla.

Flashback
Stála som pred zrkadlom a obzerala si svoju postavu. Pribrala som dve kilá. Váha proste neklame. „Zlato?" Ozvalo sa milo spoza dverí. Bola to mamka. Pozvala som ju dnu a ona len nakukla do mojej izby. „Obed je hotový poď sa najesť." Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Koľko krát ti to mám ešte povedať mami. Nebudem jesť a nevolaj ma anj na večeru. Idem si zabehať." Ukončila som túto debatu a zobrala som si mikinu zo stoličky. „Miláčik musíš niečo jesť. Vieš čo by za to dali ľudia čo nemajú čo jesť?" Och zase tie morálne reči. Občas sa chová ako predsedníčka armády spásy. „Fajn ak budem jedného dňa hladovať spomeniem si na to a budem sa hanbiť sa túto moju nevďačnosť okey? Ale teraz jesť nebudem lebo nechcem, prídem tak za dve hodiny." Prešla som okolo nej aj otca ktorý akurát šiel hore schodmi a odišla som z domu. Vrátila som sa až večer, nechcelo sa mi zase počúvať tie reči. Na druhý deň bolo na váhe opäť o kilo menej. Bola som veľmi spokojná veď o to mi predsa išlo. Toto bol základ veď kto by ma chcel tučnú??
Koniec Flashbacku

LETA
Lily sa za celý čas ako sme pádlovali neozavala. Zdalo sa mi že nad niečím tuho premýšľa. „Lily pozri!" Vytrhla som ju zo zamyslenia. O niekoľko kilometrov prednami sa objavil obrys hôr. Konečne pevnina. Začali sme sa tešiť a pádlovať ešte rýchlejšie.

Flashback
„Leta srdiečko..." Ležala som v posteli a čítala nové vydanie môjho obľúbeného časopisu. „Poslednú dobu... vieš všimla som si že ťa niečo trápi a... vieš matka spozná..." „Ty nie si moja matka Pansy." Prerušila som ju aby som ju uviedla na správnu mieru. Povzdychla si ale aj tak vošla dnu a sadla si na kraj posteli. „Chcem len aby si vedela že so mnou sa môžeš porozprávať o všetkom ja ťa pochopím a nikomu to nepoviem." Neveriacky som pretočila očami. „Dobre vedieť." Čakala som že jej to dôjde ale nie ona si aj tak išla ďalej.

„Nechcem aby si sa trápila chcem ti len pomôcť." Začala strácať trpezlivosť, už som ju poznala dosť dobre. „Pozri Pansy nie si moja mama ani kamarátka ani nič podobné a ja nestojím o tvoju pomoc a neber to v zlom lebo ani o pomoc nikoho iného." Položila som časopis a išla do kúpeľne. Zamkla som za sebou dvere a čakala kedy Pansy odíde z mojej izby. „Jedného dňa si uvedomíš že sama nedokážeš zvládnuť úplne všetko a my sme tvoja rodina a budeme stáť vždy pri tebe. Len chcem aby si si to pamätala lebo to sa nikdy nezmení."

Dohovorila a konečne odišla. Ironicky som sa zasmiala. Hovorila akoby si vôbec dokázala predstaviť ako mi je. Jej mama nie je Bellatrix Lestrangeová. Je vydatá za lásku zo školy ma dokonalého syna a obrovský dom. Stále má pocit že ma dokáže pochopiť? No to určite.
Koniec Flashbacku