Deti Slavných

Prvé spomienky

ROSE
„MALFOY KDE SI!? SCORPIUS!" Bežala som za jeho hlasom až som zastavila na kraji kopca. „Som tu dole!" Namierila som fakľu nadol a on tam ležal v tráve celý krvavý. „Preboha tebe sa čo stalo?" Čo ak ho niečo napadlo. Môže to byť blízko? „Spadol som a nemôžem chodiť." Zbadala som jeho nohu. „Môžem sa nejak doplaziť sem hore?" Nepríjemné niečo zanadával a ukázal mi prostredník. „Áno iste a potom sa môžme dať na sedem kilometrovú túru do Narnie! Do riti Weasleyová máš ten pocit že by som tu ležal keby som sa mohol čo i len pohnúť?" Ešte mi tam niečo kričal ale to som ho už nevnímala lebo som sa snažila dostať k nemu.

Poobzerala som si jeho rano a rýchlo som začala premýšľať. „Daj mi tvoju mikinu a ponožky!" Prikázala som mu a ten konár čo mal v nohe som sa pokúšala zlomiť tak aby takmer vôbec neprečnieval. „Hovorím ti to znova nedám ti ju lebo potom bude zima mne a ponožky už vôbec!" Neveriacky som pretočila očami. „Nechcem si to obliecť ale z dreva ti urobiť niečo ako sadru. Nikdy si nevidel dobrodružné filmy alebo čo?" Na chvíľu sa mu v očiach mihol strach „Chceš sa spoliehať na niečo čo si videla vo filme?" No po pravde v tomto tak trochu áno. Radšej som neodpovedala a robila ďalej. Ponožkami ktore som roztrhla aby som z nich mala dva dlhé povrazy som pripevnila tie latky dreva o jeho lýtko.

„Fajn ten konár sa ti nepohne a po ceste by sa ti do toho už nič viac nemalo dostať." Zhodnotila som a musím uznať že som bola so svojou prácou hotová. „Super a čo ďalej?" Prisahám že teraz bol ešte nepríjemnejší ako zvyčajne. „Na to mám tu mikinu." Obviazala som mu ju popod ramená. „Ehm o čo sa pokúšaš?" Opýtal sa ma keď som skúšala či sa mi ho bude takto dobre ťahať. „Máš v tej nohe špinu pokiaľ nechceš aby sa ti to zapálilo a nebodaj ti to začne hniť a môžeš o tú nohu prísť....tak ťa musíme dostať k vode a vyčistiť to a ja ti na to potom dám morské chaluhy ktoré su liečivé....keby si občas dával na herbológii pozor vedel by si to."

Zase som to bola ja. Ku všetkému som mala rozumné vysvetlenie. Do teraz sa mi nepáčilo že neviem čo skôr ale stačilo len zapnúť logické myslenie a myslieť racionálne a hneď ide všetko ľahšie. „A to ma tam chceš dotiahnuť uprostred noci?" Prikývla som. Ležal tam už príliš to dlho do rána sme čakať nemohli kým by sme tam potom prišli mohlo byť už neskoro. „Si šialená ženská." Zhodnotil ale po prvý krát som ho videla milo sa usmiať. „Drž toto..." Podala som mu fakľu. „...a ideme na to." Silno som sa zaprela a začala ho ťahať. Snažil sa mi pomôcť odštopnúť sa druhou nohou ale moc to nepomáhalo. Toto bude veľmi dlhá noc, pomyslela som si sotva po pár metroch kedy už som mala chuť vzdať to.

ALBUS
„Išiel sám krajinooou, bol opustenyyy."  Myslím že mi z tej samoty začínalo trochu hrabať. Točil som sa tam v kruhu. Stále tie isté chodby a steny a sem tam nejaká kilometre hlboká priepasť plná tmy. Občas som si spieval nejaké pesničky ktoré ani neviem či vôbec existovali. Asi vznikli len v mojej hlave lebo to bola jediná.... jediná možnosť nejakého rozhovoru. S mojím podvedomím. Iróniou je že som asi prekonal klaustrofóbiu. Úzke priestory bolo to najmenej čo ma zaťažovalo. Bol tam podzemný prameň takže som mal šancu prežiť ďalší deň ktorý nemám najmenšie tušenie kedy začínal a kedy končil. Súdil som to len podľa toho keby som išiel spať a keby to vstával.

Čo sa jedla týka....no povedzme že už chápem ľudí ktorý jedia netopiere a potkami...znie to strašne ale verte mi že ak by ste nemali čo jesť aj taky opečený potkan na ohni znie ako úplná delikatesa. Kamene ktoré tam boli robili perfektné iskry a hneď sa mi podarilo zapáliť oheň. Horšie bolo udržať si ho. Občas som natrafil na nejakú tu vetvičku a konárik a kým som nazbieral hodnú kopu.... oheň som mal vlastne len zhruba raz za deň a to som musel automaticky využiť a niečo na ňom opiecť. Tento nedostatok... všetkého sa donútil neustále chodiť a hľadať.

„Prepáč mi to kamarát ale buď prežijem ja alebo ty." Aj moje jedlo bol dobrý parťák na komunikáciu. Tak na päť minút potom som to bol zase ja a môj vnútorný brat Albus s ktorým sme mali veľmi podobné názory. „Mami prisahám že ak ťa ešte niekedy uvidím a ty mi povieš aby som zjedol kelový prívarok sľubujem že ho budem jesť aj celý mesiac." Hovoril som si raz pri jednom z mojich slávnych "obedov".

Flashback
„Naser si!" „Ty si naser! Retardovaný debil!" „Debilná krava!" „Tak a dosť!" Zakročila medzi mňa a Lily mama. „Takto sa k sebe chovajú súrodenci? Ste skoro dospelý a pritom sa správate ako malé deti!" Kričala po nás. Neznášal som ako sa do mňa musí každý starať. Nemôžu ma proste nechať na pokoji? „Kam ideš Albus?" „Preč! Niekam kde budem sám a budem mať od vás všetkých pokoj! Nemôžem sa dočkať dňa kedy budem sám a vy tam nebudete!" S hlasným treknutím dverí som odišiel z domu.
Koniec Flashbacku