Deti Slavných

Staviame loď

ALBUS
Keď som sa zobudil všetci pobehovali okolo s drevom, brečtanom, palicali, kameňmi jednoducho asi zo všetkým čo bolo na ostrove možné nájsť. „Al pôjdeš pozháňať brečtan? Toľko koľko ho len unesieš." Požiadal ma Scorpius hneď ako si všimol že som hore. „Čo to robíte?" „Staviame loď." Odvetila mi Lily akoby to bola samozrejmosť len ja hlupák som to nechápal. Bez slov som sa radšej vydal robiť svoju prácu. Včerajší deň sme celý prechodili a na pláž sme sa dostali neskoro v noci. Chcel som si ju užiť cez deň keď je teplo ale zjavne mi to nebolo súdené. Za celý deň som sa s nikým nerozprával. Pripadalo mi to akoby som tam bol s úplne cudzími ľuďmi. Vlastne sa tak úplne správali.

„Scorpius s Rose vyrobili toto z dreva a brečtanu aby sme na to mohli nakladať čo najviac ďalšieho brečtanu a ľahšie ho mohli priniesť." Ozval sa za mnou známy hlas. Leta priniesla niečo ako pĺť ktorú sme mohli vďaka valcovým dverám ťahať po zemi oveľa jednoduchšie. „Super." Zamrmlal som s zrezával brečtan s ostrým kameňom. Kto by bol povedal že je to až také pevné. Mal som teda čo robiť. „Vieš človek by si myslel že keď si strávil toľký čas sám budeš k ostatným milší." Nechápem prečo mala Leta odrazu potrebu nadväzovať so mnou nejaké rozhovory. Bol som rád keď som počul jej hlas a cítil ju vedľa seba ale... nemohol som aj tak nič urobiť takže bolo lepšie ak si ma nevšímala a bola čo najďalej.

„Ak ti to ešte nedošlo nemám chuť sa baviť ani s tebou ani s nikým iným a vlastne som niečo v tej jaskyni zistil a to že samému mi je oveľa lepšie!" Vyštekol som po nej nervózne. Neovládol som sa. Chcel som aby odišla a ja som sa neutápal v to ako veľmi ju chcem aspoň objať. Urazene si prekrížila ruky na hrudi keď hodila brečtan za ktorý ťahala tú plť za sebou o zem. „Si najsobeckejší človek na svete Albus Potter! Ani to že si odsúdený na smrť niekde v riti sveta z teba nedokázalo urobiť lepšieho človeka je mi z tebe zle!" Nekričala ale pre mňa to bolo akoby vrieskala a pri tom do mňa stále znova a znova zabodávala nože, ktoré sú ale tupé a o to s väčšou bolesťou do mňa prenikajú. V tichosti a bez Letinej prítomnosti som pracoval ďalej.

LILY
„Vieš že si krásna?" Cítila som ako sa červenám. „Áno pretože dnes si mi to povedal už asi 50 krát." Zasmiala som sa a pripomenula mu. V skutočnosti to povedal 14 krát, nie že by som to počítala...no dobre možno áno. „Poviem to aj milión krát lebo je to pravda." Položil drevo ktoré mal v rukách a jemne ma pobozkal s mojou tvárou v jeho dlaniach. Odrazu sa ozval šuchot a dupot nôh. „Tvoj brat je totálny idiot!" Vykríkla Leta tak nahnevane že som myslela že vybuchne od zlosti. „Čo sa stalo?" Nechápal Scorpius. Leta nám povedala ako sa k nej Al zachoval. „Myslím že mu ta samota trochu udrela na mozog....nevieme si predstaviť ako sa cítil musíme mu dať čas kým sa spamätá."

Snažil sa ho branit Scorp ale ja som súhlasila viac s Letou. Leta sa skoro utopila , Rose mohla umrieť v jame a Scorpius na otravu krvi alebo mohol byť minimálne bez nohy. Všetci si pomáhame ako len môžme a mal by to robiť aj on nikto z nás tu nie je dobrovoľne a rozhodne si to neužívame. „Možno by sme ho mali nechať tak keď nás nepotrebuje... Nech ho tá samota ďalej zožiera." Letine slová neboli návrh ale jej konečné rozhodnutie voči Alovi. Tá už teda nemala v pláne prehodiť s ním ani slovo. Do rozhovoru sa pridala aj Rose a tiež súhlasila s toutou verziou. Chudák Scorpius bol jediný kto sa s ním mal v pláne rozprávať. Lenže Al sa nemal v pláne baviť ani so Scorpiusom.

Vďaka Roseinym znalostiam a Scorpiusovim zručnostiam sme dokázali za jediný deň postaviť takmer polovicu lode. Vyžadovalo si to veľa materiálu a roboty ale zvládli sme to. Mali sme základnú spodnú časť. Nebolo to veľké, ale zmestili by sme sa tam aj viacerý ako len my piati keby bolo treba. Rose stále nedokázala vyrobiť kompas kvôli chýbajúcému kúsku kovu... Ten sme žiaľ zatiaľ nikde nenašli. Rose predpokladala že loď dokončíme za dva až tri dni a potom mala prísť horšia časť. Vyplávať na otvorené more na náhodu na svojpomocne vyrobenej drevenej loďke s laikským kompasom ktorý sme vlastne ešte ani nemali dokončený.

Večer sme opäť sedeli pri ohni a jedli ryby. Prisahám že ak sa nám podarí vrátiť domov ryby nebudem jesť veľmi ale že veľmi dlhú dobu. „Hej pamätáte čo sme takto večer robili naposledy?" Skúsila som s nádejou že sa mi opäť podarí urobiť lepšie náladu pred všetkých a na chvíľu zabudneme na všetko čo sa deje okolo nás.