Be a Vampire

✟Kapitola 13✟

Konečne viem, čo sa skutočne stalo Williamovi. Kiežby sa na mňa pamätal. Vlastne ďakujem Bexley, že dala Willovi druhu šancu na život. Ale teraz, ako mu to poviem? Mám prísť za ním a povedať mu ,Ahoj Maxim, v skutočnosti si pred 150 rokmi zomrel ako upír a tvoja biologická matka na teba spolu s čarodejnicou zoslala kúzlo, aby si sa v roku 2020 prebudil a zamiloval do mojej najlepšej kamarátky Faith,?
Kým som rozmýšľala, ako mu to oznámiť, uprostred ulice sa zjavila Faith. Jej dlhé blond vlasy boli skrátene po plecia a jemne natočené. Na končekoch mala bledoružový melír.
,,Faith! Už viem, čo sa stalo Williamovi, teda Maximovi!"
,,Ja viem, že to vieš. Nikdy si to nemala zistiť. Vôbec si sa nemala vrátiť do Montany. Bola to osudová chyba."
,,Čo? Čo tým myslíš? Takže ty si to celú dobu vedela?"
,,Áno. A nedovolím, aby si mu to všetko povedala. Maxim má byť môj. Podľa sľubu, ktorý jeho mama dala."
,,Čo chceš urobiť?"
,,Niečo, čo ti zabránili zničiť mi šťastie."
,,Ja ti nič nechcem zničiť. Ja som mala byť s Maximom. Keby ho nezabili mohli sme byť spolu. A podľa zákona prírody by žiť nemal. Mohla si si nájsť niekoho iného. Kto by ťa miloval od srdca a nie pre nejaký sľub jeho mamy!"
,,Ale mne to nevadí. Ja len chcem, aby si sa mne a jemu neplietli pod nohy."
Spoza budov sa vynorilo asi 10 čarodejníc. To nevyzerá dobre. Ak ma chcú zabiť, už teraz som jednou nohou v hrobe.
,,Takže takto riešiš problémy? Niekto sa ti nepozdáva, tak ho zabiješ?"
,,Ja ťa nechcem zabiť. Chcem len, aby si trpela a prizerala sa môjmu šťastiu."
Čo? Trpela? Veď trpím už len tým, že som upír.
Začali vyslovovať tie ich divné čary. Chcela som utiecť, no okolo mňa bola neviditeľná stena. To je zlé, to je zlé!
                                          ❦
Keď svoje čary dokončili, začalo ma páliť slnko. Bolo to akoby som horela. Rýchlo som sa skryla do tieňa. A ten hlad. Začala ma ovládať túžba po krvi.
,,Čo si mi to urobila?!"
,,Nič take hrozné. Iba to, že cez deň nebudeš môcť vyjsť na slnko, celý ten čas ťa bude ovládať túžba po krvi, a ak sa nenapiješ do konca dňa Maximovej krvi, stratíš svoju ľudskosť, na dobrých 100 rokov."
,,Ty si sa zbláznila? Prečo práve Maximova krv? Nemohla si to byť ty? Dobre by som si to užila."
,,Je to preto, aby videl, čo si zač. Ak pochopí, že si monštrum, už nikdy ťa nebude chcieť vedieť."
,,Si šialená. Raz sa ti to všetko vráti a ja si to s veľkou radosťou užijem."
Upíriou rýchlosťou som sa chcela vydať k mojej rodine. No zabudla som, že slnko ma spáli. Teraz budem musieť čakať až do večera.
,,A ešte by som sa chcela rozlúčiť Katherine."
Všetky čarodejnice sa do mňa pustili. V hlave mi začalo trieštiť, akoby som si udrela hlavu o zvon.
                                         ❦
Slnko už pomaly zapadlo. Musím sa napiť krvi. Už to viac nevydržím. Konečne. Je tma. Nikto tu nie je. Musím ísť na internát.
Vošla som do jedálne. Možno si niekto príde zobrať vodu alebo si zobrať niečo malé pod zub. Áno, mala som pravdu. Niekto prichádza.
Nie! Je to Maxim. Nemôžem mu ublížiť! Ale ak sa nenapijem jeho krvi, zabudnem na svoju ľudskosť. To je to, čoho sa bojím najviac.
Do riti! Omylom som zhodila tanier.
,,Kto je tam?"
Znova som počula jeho hlas. Bol taký krásny.
,,Haló, je tam niekto?"
Vyskočila som naňho. Jeho krv bola na dosah. Nie Katherine, nie! Nemôžem mu to urobiť.
,,Čo si zač!"
,,Prosím nekrič. Nechcem ti ublížiť, ale musíš urobiť to, čo ti poviem."
Prikývol. Jeho výraz bol trochu vystrašený.
,,Okamžite bež do izby a zamkni sa. Nevychadzaj odtiaľ do rána. A nikomu nepovedz, čo si videl!"
Zmizla som a namierila si to domov.
❦
Krv. To je jediné, po čom teraz túžim. Prečo som vlastne nemohla mať obyčajný život? Ako iný ľudia. Narodia sa, dospejú, majú rodinu a po dlhom šťastnom živote, odídu na druhý svet s vedomím, že mali to, čo vždy chceli. A ja? Z 80% budem žiť navždy. Z 99% nikdy nebudem mať deti. To 1% som si nechala iba preto, lebo si nejaká časť môjho srdca myslí, že s Maximom budeme spolu. A nakoniec, ja nikdy nebudem šťastná.
Rozplakala som sa. Zrútila som sa na zem s vedomím, že môj život nemá cenu. Prečo ja? Len raz som chcela zažiť lásku. Nikdy som ničom inom netúžila.
,,Prečo, prečo, prečo! Nikdy som nechcela byť upírkou. Urobila som to len, aby som s ním mohla byť. S Maximom."
Bolo smiešne mysliet si, že prežijem pokojný život s mojou rodinou. Maxim, ja a naše deti.
,,Tak strašne sa nenávidím!!"
Bexley mala pravdu. Ja môžem zato, že Maxim prežije život, aký mu predurčila jeho mama. Ja môžem zato, že ho zabili.
,,Chceš pomôcť? Vyzeráš dosť na dne."
Ten hlas, hlas, po ktorom som tak túžila, no zároveň mi prinášal utrpenie.
,,Povedala som ti, nech nevychádzaš z izby!"
,,A ja mám pocit, že sa pravidlami neriadim. Čo si myslela tým, že si chcela byť so mnou?"
,,Nezaujíma ťa skôr to, že som upírka?"
,,Áno, ale zdá sa, že ti nie je práve najlepšie. Potrebuješ...krv?"
,,Trocha by bodla."
,,Tak sa napi zo mňa."
,,Nie! Nemôžem! Ak to urobím, do rána zabijem všetkých v tomto meste! Prosím odíď!"
Znova som to nezvládla. Zozplakala som sa ako malé dieťa. Niečo som pocítila. Teplo. Bol to Maxim. Objal ma a spolu sme si sadli na neďalekú lavičku.
,,Prečo to robíš? Prečo si tu stále so mnou?"
,,A ty prečo neutečieš?"
,,Pýtala som sa prvá."
,,Ja...myslím, že ťa poznám. Nejak viem, že ak by som odišiel, zranilo by ťa to ešte viac. A ty prečo neutečieš?"
,,Lebo viem, že pri tebe sa nezbláznim."
,,Katherine Grahamová, ty nie si blázon. A ani nikdy nebudeš."
,,Je zvláštne znova sa s tebou rozprávať ako kedysi.
Chvíľu sme len tak sedeli na lavičke a ja som si vychutnávala posledné chvíle s mojimi pocitmi.
,,Prosím, už odíď."
,,Veď je nám spolu dobre nie?"
,,Povedala som, aby si odišiel!"
,,Ale...Ale veď..."
,,Už je skoro ráno. Ak sa neskryjem pred slnkom, spali ma! Ale ešte pred tým, stratím ľudské pocity. Nebudem cítiť nič. Budem ťa chcieť zabiť. Nie je nám súdené byť spolu, tak už zmizni! Aj tak som ťa už prestala milovať, veľmi dávno!"
V očiach mal výraz, akoby som mu zlomila srdce na kúsky. Možno znova začal cítiť niečo ako skutočnú lásku, no ja som to zničila. Ani pre mňa nie je ľahké ho znova opustiť. No to ", čo som mu povedala som myslela naozaj. Nie je nám súdené byť spolu. Nenávidím sa zato.
Nemôžem sa napiť jeho krvi, lebo ak by som to spravila, vyvraždila by som celé mesto. Radšej zabudnem na ľudské pocity, aspoň sa potom zo mňa nestane ešte väčšie monštrum než som.
,,Mon amour."
Povedala som to tak potichy, že to nemohol počuť nik okrem mňa. O chvíľu je polnoc a ja príjdem o to jediné, čo ma robí mnou. Moje pocity.