Be a Vampire

✟Kapitola 19✟

O 7 rokov        
Maxim má dnes 25 rokov. S Lukom ho pôjdeme navštíviť. Musím mu toho toľko povedať. Neskôr sa pôjdeme nakŕmiť. Luke povedal, že otvárajú nový bar na konci Arizony. Doma som bola dosť dlhé mesiace. Nemôžem takto stráviť celý život. Keď som to urobila, vedela som, do čoho idem.
                                          ❦
S Lukom sme dorazili do nemocnice. Naposledy som tam bola pred rokom. Tiež na jeho narodeniny. Spočiatku som tam chodila skoro každý deň, no keď sa Maxim neprebral ani po mojej krvi, vzdala som to.
,,Luke, mohla by som tam byť chvíľku osamote?"
,,Jasné. Viem ako ti na ňom záleží."
,,Ďakujem."
Vošla som do izby, ktorá mi začala pripadať ako Maximov druhý domov. Zobrala som si stoličku a pritiahla ju k Maximovej posteli.
,,Ahoj. Toľko sa toho za posledný rok udialo, zle ani neviem, kde mám začať. Pozri, ja... Vždy ťa budem ľúbiť. Toľko sme spolu prežili, ale nemôžem na teba čakať celú večnosť. Možno sa už nikdy nepreberieš. Prišla som preto, aby som ti povedala, že aj keď sa preberieš hneď teraz, budem s Lukom. Miluje ma a ja ho milujem tiež. Bola som..."
Z oči mi začali tiecť slzy. Jedna z nich dopadla na Maximovu ruku. Nemohla som mu povedať viac, aj keď viem, že ma nepočuje.
,,Dnes máš narodeniny. Priniesla som ti niečo na rozlúčku. Sťahujem sa totiž s Lukom späť do Montany. Zistili sme, ako zrušiť kúzlo, ktoré ho držalo za hranicami mesta. Všetkým upírom povieme o ňom aj o našom vzťahu. A teraz k tomu darčeku..."
Postavila som sa a Maxima poslednýkrát pobozkala. Nikdy na neho nezabudnem. Ľúbim ho, no milujem Luka. 7 rokov je dlhá doba. Mala som 6 rokov na zblíženie sa s Lukom, ale stále som dúfala, že Maxim sa preberie. Až pred rokom som prišla na to, že Luke ma miluje a ja jeho tiež. Maxim by tu vlastne ani nemal byť. Zomrel pred 157 rokmi a ja som sa s tým zmierila. Keby nebolo jeho matky, nemusela som sa toľko trápiť.
Keď som sa postavila na odchod, prístroje, ktoré monitorovali Maximovi srdce, začali pípať rýchlejšie. Nemusím byť lekárka, aby som vedela, čo to znamená.
Znova som sa posadila a Maximovo srdce začalo biť ako predtým. Nikdy predtým sa to nestalo. Čo ak ma až teraz začal vnímať? Bozky som mu dávala ešte aj pred 2 rokmi a toto sa nikdy nestalo.
Zo zamyslenia ma vytrhlo otvorenie dverí.
Bol to Luke.
,,Môžem vojsť?"
Prikývla som mu a on vošiel.
,,Ako je na tom?"
,,Ako vždy."
,,Aký bol ten tvoj darček, o ktorom si mi nepovedala? Musí byť veľmi malý, keď ho nevidím."
,,Okom je neviditeľný, ale srdcom veľký ako vesmír."
,,Poď, pôjdeme. Zachvíľku nám ide vlak."
,,Jasné, už idem."
Pri dverách som sa neotočila, aby som sa na Maxima pozrela poslednýkrát, nikdy na neho totiž nezabudnem. Bude tvoriť neoddeliteľnú časť môjho srdca. Navždy.
Pri odchode som zašla za primárkou. Vsugerovala som jej, aby zabudla na mňa a na Luka. Maxim nemá rodinu. A ak by sa prebral, nech nikoho nekontaktujú.
,,Luke, neviem či vydržím bez krvi, kým odrazíme do baru. Musím ju mať teraz."
Bez krvi sa mi začali zahmlievať myšlienky. Krv. Potrebujem ju. Ešte minútu a zabijem každého v tejto budove.
Luke si asi všimol, že sa správam inak, ako obvykle.
,,Dobre. Myslím, že by sme mali ísť tamto."
Prstom ukázal na nejakého doktora. Vstúpil do nejakej izby, tak sme ho nasledovali.
Vošli sme a Luke ho ovlivnil.
Vrhla som sa na lekára akoby bol posledný človek na tejto zemi. Vystrčili sa mi moje tesáky, až ma to zabolelo. Cítila som, ako do mňa prúdi jeho krv.
Počula som Luka. Niečo hovoril, no ja som sa na neho nedokázala sústrediť. Pokusil sa ma od mojej obete odtrhnúť. Odstrčila som ho. Moja obeť v sebe už neobsahovala žiadnu krv, preto som jej len z čistého potešenia utrhla hlavu.
,,Preboha!"
Myseľ sa mi znovu rozjasnila. Čo som to urobila? Veď ja nie som vrah! Obeť vždy uzdravím a vymažem jej pamäť!
,,Katherine! Čo to do teba vošlo? Ako ho chceš teraz zlikvidovať? Všade okolo teba je krv. Ešte aj na sebe ju máš!"
,,Ja- ja netuším. Bože! Nechcem byť rozparovač."
,,Nebudeš, ale musíme rýchlo vypadnúť."
Luke ma potiahol za ruku a vybehli sme von z nemocnice. Luke sa na mňa pozrel. Zastrčil mi prameň vlasov za ucho. Robil to vždy, keď vedel, že ma niečo trápi.
,,Láska, čo sa to tam stalo?"
,,Neviem. Akoby som to ani nebola ja."
,,Nebolo to kvôli Maximovi? Vravela si, že on bol rozparovač. Možno ho nedokážeš opustiť, príliš nad ním rozmýšľaš a robíš veci ako kedysi on."
,,Dokážem ho opustiť! Veď ťa milujem! Jednoducho som bola príliš veľa dní bez krvi. Neovládla som sa! No a čo!"
Vytrhla som sa mu z náručia a vybehla z nemocnice. Luke bežal za mnou.
,,Prepáč. Viem, čo prežívaš. Opustiť niekoho, nakom ti záleží, môže byť zdrvujúce."
,,To ty mi prepáč. Nemala som tam na teba vyletieť. Neviem, čo to so mnou je."
,,Pozri. Teraz všetko nechajme tu. Predstav si, že si si práve vyzliekla kabát všetkého, čo ťa trápi a zahodila ho do smetiaka. Si pripravená nosiť nový a bezstarostný kabát, ktorý sa bude skladať iba z našich problémov. Dokážeš to si to predstaviť?"
O tomto som hovorila. Rozumel mi a vedel, ako ma povzbudiť.
,,Milujem ťa Luke. Naozaj a z celého srdca."
Zadívala som sa mu do oči. Jeho smaragdových oči plných lásky, ktorú ku mne prechovával. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho.
,,Beriem to ako odpoveď. Tak poďme, lebo vlak odíde bez nás. Chceme sa predsa vrátiť domov."
,,Áno. Niu som nevidela ani nepamätám."
Chytili sme sa za ruky a o 15 minút dorazili na vlakovú stanicu. Tú lekárovu krv som mala našťastie iba na bunde, ktorú som si cestou vyzliekla a zahodila do koša.
Nemohla som tomu uveriť. Začína ďalšia fáza môjho života. Pokojný život s človekom, ktorého milujem. K úplnému šťastiu mi chýba len jediné. Niečo, čo doplní našu lásku s Lukom. Niečo, čo budem ochraňovať pozvyšok môjho nesmrteľného života.