Be a Vampire

✟Kapitola 17✟

Kto by zabíjal chyžnú? Musel to byť nejaký upír. Ale prečo tu? Ako by sa vôbec dostal do izby? Cynthia sa vie ovládať a popravde ja ju veľmi nezaujímam. Nia by to neurobila. Nevie, kde som rovnako ako Cynthia a Alberto, ktorý je odomňa o 50 rokov starší. Vie ako zachádzať s jedlom. O našich upírskych rodičoch ani nehovorím. Myslím, že nikdy neodišli z Montany. Tak to to mohol byť?
Odrazu mi v hlave cvaklo.
,,Nie nie nie nie!"
To nie je možné. Nemohol to byť on. Nezabil by ani muchu, nie to ešte človeka! Aj keď si to nechcem pripustiť, dáva to zmysel. Musím ho nájsť. Nikdy nebol upírom. Ako Maxim nie. Nikdy som mu nerozprávala, aké to je. Ako William nepil ľudskú krv. Iba pri premene. Zistilo sa, že svoj hlad nevie ovládať. Aspoň tak som to počula pri počúvaní rozhovoru mojich rodičov. Nazvali ho rozparovač. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa stala upírkou. Vedela som, že keby som sa pred ním niekdy náhodou porezala, neváhal by ma zabiť iba kvôli krvi. Milovala som ho, no umrieť som nikdy nechcela.
Kam by mohol ísť novorodený upír túžiaci po krvi? Je 17:35. Bar. Ak premýšľal ako ja, vedel, že ísť do nejakého baru na párty, kde bude tma, bude najlepší spôsob, ako sa nenapadne najesť. Bohužiaľ, nepamätá si, aké je to byť upír. Čo ak si myslí, že takáto túžba po ľudskej krvi je normálna? Nevie, že tam pravdepodobne každého zabije. Najbližší bar, kde len môže byť?
,,Rozmýšľaj Katherine!"
Viem! Na rohu Darkhemovej ulice je bar. Tam pravdepodobne utiekol. Musím ho zastaviť, než urobí niečo, čo bude ľutovať.
Zišla som dole na recepciu, kde sa mi prihovorila neznáma osoba. Bola to staršia žena oblečená v malom sivom kabátiku.
,,Hľadáš toho chlapca, ktorý bol asi 180cm vysoký, čierne vlasy, sivé tričko?"
Bola už síce staršia, no pamäť mala výbornú.
,,Áno. Videli ste ho? Kam bežal?"
,,Videla, videla. Bol celý od krvi a bežal tamto dolu."
Prstom ukázala smerom na dvere, ktoré viedli do skladiska. Zrejme sme s Maximom neuvažovali rovnako. Ja by som si teda určite vybrala bar.
,,Ďakujem Vám veľmi pekne."
Rýchlym krokom som prišla k dverám. Otvorila som ich a zvnútra sršala temnota. Som síce upírka, ale nie sova. V takejto tme, by zrejme ani ona nevidela. Nezabije ma. Som upírka, nie človek. Chce iba krv. S obavami som vošla dnu. Zatvorila som dvere. Kľúč som síce nemala, no pri stene bola skrinka z kovu určená na náradie. Presunula som ju pred dvere v prípade, že by sa chcel niekto dostať dnu. Musím mu zabrániť, aby sa odtiaľto dostal von. Nemôže byť medzi ľudmi, keď je tím, čoho sa najviac bojím.
Keď som zahla za roh steny, našla som schody, ktoré viedli nižšie. Boli zahnuté asi v polovičke. Zišla som len niekoľko schodov a zazrela som svetlo.
,,Maxim? Si tu? To som ja Katherine. Ja-ja viem čo sa ti stalo, nevadí, že si rozparovač, spolu to zvládneme. Len na mňa nezaútoč."
Nikto sa neozval. Zišla som ďalej nižšie, keď vtom som uvidela Maxima. Bol zviazaný na stoličke. Nebol pri zmysloch.
,,Preboha Maxim!"
V tom okamihu z rohu miestnosti vyšiel nejaký muž. Niečo mi na ňom pripadalo podobné. Akoby som ho už niekde vydela, no nedokázala som si spomenúť.
,,Kto si?"
,,Ja, drahá Katherine som Lucas. Mne osobne sa to meno nepáči, tak ma volaj Luke, ako kedysi."
,,Ako kedysi?"
,,Au. To zabolelo. Nespoznávaš ma?"
,,Budeš asi sklamaný, no nie."
,,Pečené sušienky? Zlomený malíček? Mŕtvy vták? Nič?"
Nič z toho som si nepamätala. Pozrela som sa naňho tak, aby pochopil, že ho nespoznávam.
,,Asi viem prečo. Nemala si niekedy pocit, že ti niečo z tvojho detstva chýba?
Mal úplnú pravdu. Vždy keď som si spomínala na detstvo, akoby som si od 4 do 6 rokov na nič nepamätala.
,,Ako to vieš?"
,,Tvoji rodičia ti vymazali spomienky na mňa. Nevadí, zlepšil som sa zo začiatočníka na profíka v ovlivňovaní. Nikdy som to neskúšal na upírke, ale všetko je raz po prvýkrát."
Chcel prísť bližšie.
,,Ako ti mám veriť. Ak ti vyjde to s ovplivňovaním upíra, čo ak mi vsugeruješ, aby som odišla, zabila sa či..."
,,Prečo si prestala? Myslel som, že mi povieš ešte najmenej dalších 100 dôvodov, prečo mi nemôžeš veriť."
,,Ako je vôbec možné, že si upír? Žiadna zo žijúcich upírskych rodín nemala dieťa, o ktorom by nikto nič nevedel."
,,Čakal som, kedy sa opýtaš. Takže, predtým, ako ľudia vyhubili rodinu Edwardovcov, mala táto rodina syna. Vedeli, že nechcú, aby sa stal upír, ale ani aby umrel na starobu. Čo asi urobili?"
,,Neviem, pravdepodobne sa ich syn asi stal upírom, keďže tu stojí."
,,Tesne vedľa. Zašli k čarodejníci. Vyhrožovali jej a bla bla až kým sa nepodvolila. Čarodejnica zoslala kúzlo, aby sa ich syn každým storočím stácal niečim iným. V 14. storočí som bol človek, v 15. storočí zasa upír. Tak to pokračovalo až doteraz.
Keď som sa s tebou stretol, bol som upír. Tajne sme sa stretaváli a ja som ťa vlastne učil, prečo nebyť upírkou. No, všetko sa raz skončí. Prišli na to tvoji rodičia a vymazali ti pamäť na mňa. Nechceli ma zabiť. Bolo by to predsa ako zabiť celú rodinu Edwardovcov, tak zavolali nejakú čarodejnicu, ktorá zoslala kúzlo, vďaka ktorému nemôžem do vstúpiť do Montany. Aj keby som chcel, slnko by ma tam spálilo. Čarodejnice sú múdre čo?"
,,Áno. Presne toto mi jedna urobila. Ale jedno neviem pochopiť. Prečo si ma učil ako nebyť upírkou?"
,,Lebo je to nanič. Môžeš objavovať, nestarnúť a tak ďalej, ale nikdy si nechcela byť normálny obyčajný človek? Ak by si ako človek mala deti, nikdy by sa už nemohli stať upírmi. Mohli by zabiť aj celé mesto, no vždy by ešte boli ľudia."
,,A prečo ty nemáš deti? Veď ako človek si si ich mohol urobiť."
,,Ja neviem. Asi som sa bál, aby sa aj napriek tomu, že som bol človek, nestali upírmi. Som predsa prekliaty, no nie?"
,,Dobre, povedzme, že tu verím. Úplne vo všetkom. Prečo si ale zajal Maxima?"
,,Neviem, asi by si ma neposlúchala, keby som k tebe len tak nakráčal. Keď som započul, že ľudia z párty barov majú na krku ranky, došlo mi to a hľadal som. Videl som ťa s ním, tak som ho použil ako návnadu."
,,Čo si mu urobil, že je v bezvedomí?"
,,Vrazil som mu. Bol neobyčajne silný, aký sú nenarodení upíry. Pochádza z nejakého rodu?"
,,Pochádza z rodu Underwoodovcov. Je to dlhý príbeh. Už bol upír, potom ho zabili a o 150 rokov sa tu zjavil ako človek."
,,Tak teraz čo? Dovolíš mi vrátiť ti spomienky?"
,,Prečo to tak veľmi chceš?"
,,Pretože iba ty mi môžeš pomôcť. Chcem sa vrátiť do Montany. Chcem, aby sa všetky rodiny okrem tvojej dozvedeli, že rod Edwardovcov ešte nevymrel."
,,Iba toto? A čo tam akože chceš robiť?"
,,Pozri všetko ti poviem, keď nato bude čas. Teraz mi odpovedaj. Chceš tie spomienky späť?"
Bol taký netrpezlivý. Naozaj chcem tie spomienky späť? Ak mi ich rodičia vymazali, urobili to iba pre moje dobro? Čo nechceli, aby som si pamätala?
,,Áno, no mám podmienku. Pustíš Maxima a až, keď sa preberie, môžeš mi vrátiť spomienky. Teda ak ti to vyjde."
,,Výborne."
5 minút sme na seba s Lucasom hľadeli. Bolo to také trápne ticho, až som mohla počuť jeho tlkot srdca. Chcela som začať rozprávať, keď vtom sa Maxim prebral.
,,Maxim! Láska neboj sa. Nič sa nedeje. Pustím ťa."
Odviazala som mu ruky aj nohy, a Lucas sa mi ani neunúval pomôcť.
,,Ďakujem za pomoc Lucas."
Odmerane som na neho pozrela. Jemu to zrejme bolo jedno.
,,Luke. Som Luke."
,,Katherine! On ma predsa zviazal a udrel! Ako sa s ním vôbec môžeš rozprávať?!"
Ozval sa Maxim nehnevaným tónom.
,,Poznám ho. Aspoň mi to povedal. Poviem ti to neskôr."
Maxim chcel zjavne vzdorovať, no môj pohľad ho presvedčil, že nám nič nehrozí.