Be a Vampire

✟Kapitola 3✟

Presne, ako som predpokladala. Niekoho som v bare zabila.
Alberto mi povedal, že potom, ako odišiel, cestou domov stretol Cynthiu. Vraj sa mu prišla ospravedlniť za to, čo si myslela. Ako vždy ich veľká láska zvíťazila. Cynthia navrhla Albertovi, aby zašli do baru. Alberto síce namietal, že som sa vrátila a som ku všetkým v bare hnusná, ale nakoniec sa podvolil. Keď tam prišli, videli ma, ako idem s nejakým chlapíkom zadným vchodom preč. Môj najlepší priateľ vedel, čo toho chlapa asi čaká. Cynthiu nechal nech vyberie jedlo a zatiaľ sa išiel pozrieť, čo vychádzam. Povedal, že prišiel neskoro. Toho chlapa som zabila a s krvavým úsmevom na trávi ho odhodila na zem. A potom som sa zložila. Práve kamarátstvo sa prejavilo a zobral ma k nemu domov. Chudák Cynthia tam sedela až, kým jej nenapísal esemesku, že musel súrne odísť. Ešte mi povedal, ako som po ceste hovorila meno William. Nič viac nepočul. Bola som príliš opitá, aby som vôbec vykoktala zmysluplné slovo.
,,Fúúú, je mi ľúto toho rande so Cynthiou. Skazila som Vám večer po uzmierení. Ale, keď zabudnes na svoje ľudské pocity, stáva sa z teba úplne iný človek. Má to aj svoje výhody. Zabúdaš na bolesť, utrpenie a iné pocity."
,,To, Katherine, ale toho muža späť k životu neprivedie. Viem, že si to nebola celkom ty, ale musíš uznať, že si to prehnala."
,,Prosím, povedz mi, že nemal deti ani manželku."
,,Nemal, našťastie. Nikto si asi ani nevšimol, ako zmizol."
,,Som hrozný človek, upír alebo, čo vôbec som."
,,Nie, nie si Kat. Si moja najlepšia priateľka a to, čo si urobila, si nebola ty. Bola to Katherine bez ľudských pocitov. Katherine, ktorá zabíja pre radosť. Teraz už tu nie je, ale nesmieš jej dovoliť, aby sa znova vynorila na povrch. Musíš robiť niečo, aby si bola šťastná. Dokážeš to?"
,,Áno, dokážem. Ale budem potrebovať tvoju pomoc."
,,Pre teba všetko, Kat."
,,Potrebujem, aby si ma dostal na právnickú univerzitu. Nemôžem to spraviť ja, lebo idem domov. A, ako poznám mojich rodičov, budú ma karhať, prečo som sa 150 rokov neozvala. A doma mám aj tak nejaké lepšie veci na oblečenie."
,,Ako to? Veď si sa tu 150 rokov neukázala. Doma máš šaty z pred dvoch storočí."
,,Nooo, počas mojich ciest som si niekde oblečenie odkladať musela, nie?"
,,Tak potom už chápem. Okej, idem ťa tam zapísať. Držím palce."
,,Ďakujem, stretneme sa potom. Napíšem ti SMS."
,,Nemáš začo, Kat."
Cestou domov som si predstavovala, akoby ma mohli rodičia privítať. Boli by celý od radosti bez seba, že som sa vrátila. Objali by ma a pozvali dnu. Večer by zorganizovali uvítací večierok. A žili by sme ako pred 150 rokmi.
     ❦
Samozrejme, tak to nebude. Veľa si namýšľam. Určite ma ani nepozvú dnu, ba ešte horšie, neotvoria mi dvere. Už som skoro tam. Vidím záhradu. Stále je taká pestrá, ako, keď som utiekla. Išla som aj okolo domov iných upírskych rodinných domov, ale nikto nemá takú záhradu ako tento náš. A dom je stále obrastaný brečtanom.
Som tu. Stačí len zaklopať a dozviem sa, ako ma celá rodina nenávidí. Zaklopala som. Nikto dlho neodpovedal, ale nakoniec otvorila nejaká nová slúžka.
Mala som rada tú predtým, ktorá už odpočíva v pokoji. Bola milá a nikdy jej nevadilo, keď som sa počas hrania s hračkami napila jej krvi. Bola vlastne rada. Nikdy som nevedela prečo.
,,Dobrý deň slečna, želáte si?"
,,Som dcéra Lilly a Darwina Grahamovcov."
,,Ako Vám mám veriť?"
,,Mám Vám to predviesť na vašom elegantnom krku?"
,,Nie, to nebude nutné. Poďte ďalej."
,,Kde sú všetci?"
,,Vaši rodičia a sestra išli na hrob vašich starých rodičov."
Dnes je výročie ich smrti. Úplne som na to zabudla.
,,Tak na nich počkám. Môžete ísť."
,,Ako si prajete slečna."
,,Ešte počkaj! A, ako sa to vlastne voláš?"
,,Emanuela, slečna."
,,Dobre, teraz už môžeš ísť."
Emanuela prikývla a rýchlym krokom odcupitala preč. Ja som sa rozhodla, že si pôjdem pozrieť moju izby. Ak z nej niečo ešte ostalo. Super, dvere sú zamknuté. Prečo by niekto zamykal moju izbu? Chceli ju rodičia udržať nepoškodenú? Dozviem sa to, až, keď sa vrátia. Zatiaľ pôjdem do izby Nii a skúsim si trochu pospať. Zajtra ma čaká nový začiatok môjho života a nesmiem tam prísť ako nejaká...