Ja a päť osobností

15.

Pohľad Nialla

Potom ako Hannah odišla šiel spať už aj Zayn. Perrie už dávno spala, Louis, Harry a Liam pozerali horor a ja som dojedal veci ktoré ostali. Musím uznať že dnešok bol zaujímavý. Zerrie budú mať bábätko. Už sa naňho všetci veľmi tešíme. Dnes som si to užil. Som tu s kamarátmi aj keď mi chýba rodina. No to mi pripomína že v auguste ideme všetci ku svojím rodinám a už sa nevieme dočkať.

Louis zrazu omylom prepol. Chalani začali panikáriť že neuvidia jak to skončí. Lenže Louis prepol na správy. Dávali práve nejakú haváriu. Nastražil som uši chcel som vedieť čo sa stalo.
"Stojíme na mieste nehody. Iba pred chvíľou tu zrazil mladý vodič chodkyňu. Podľa našich zdrojov sa jedná o Hannah Robinson (20). Áno o tú ktorú pozná celý svet. Údajne sa odniekiaľ vracala. Utrpela vážne poranenia pretože vodič bol pod vplyvom omamných látok a alkoholu. Slečnu Robinson previezli do nemocnice Xxxxxx (vymyslite si názov). O dianí situácie vás budeme informovať. Pre televíziu Korty Horty Zia Öberg."

To čo som počul mi vyrazilo dych. Naša Hanis leží v nemocnici kvôli nejakému .......................... On bol pod vlyvom. O môj Bože. Tak ten pôjde poriadne sedieť. O to sa postarám. Chalani sa všetci na mňa otočili. Ja som ako namydlený blesk vstal z gauča. Rozbehol som sa do svojej izby. Tam som sa dal trochu do pucu. Potom som zbehol schody a tam už čakali aj chalani.

"Si nemyslíš že ťa tam necháme ísť samého. A dlžíme ti to všetci" potľapkal ma bratcky po chrbte Liam.

"Ďakujem chalani"

V nemocnici

Keď sme dorazili pred tú hnusnú budovu. Hneď som vybehol z auta. Pri dverách sa to len tak hemžilo novinármi. No jasné čo iné som mohol čakať. Veď oni nám teraz nedajú pokoj. Ale najhoršie je to že nemáme so sebou gorily. Tak sa tam musíme nejak pretlačiť. Harry sa ochranársky postavil do predu. Vedľa neho Liam a ja a Loui ideme za nimi.

"Pán Horan. Čo myslíte čo sa stalo?"

"Pán Horan. Môžete na chvíľu?"

"Pán Horan. Ako to zvládate?"

Zasypali ma otázkami. Ako do frasa mohli vedieť že ja mám Hannah najradšej? Louis sa na mňa povbudivo usmial. Ja som sa snažil z hlboka dýchať ale cítil som slzy. Veď kto by neplakal keď vie že jeho milovaná osoba leží v tej prekliatej nemocnici a dávate si to za vinu. Veď keby som ju len šiel odprevadiť. Nie ja tupec som radšej ostal doma.

Harry a Liam nás nejako pretlačili dovnútra. Práve sme sa dozvedeli aj to že je Hannah na sále a že ju operujú. Jedna milá sestrička nás zaviedla do čakárne. Tam už sedela Barbara a Lukas ju obímal. Prisadol som si k nim. Lukas sa na mňa usmial a Barbara má rovno objala. Cítil som sa hrozne. To kvôli mne úžasný človek bojuje o život.

Pohľad Hannah

Nič si nepamätám. No možno iba to že sa volám Hannah Robinson a mám dvadsať rokov. Inak naozaj nič. Všade okolo mňa je tma. Vnímam iba malú bielu bodku predomnou. Rozbehnem sa ku nej. Ona sa po každom mojom kroku zväčšuje. Až keď som u nej cítim teplo. Som mŕtva? A toto je nebo? Zistila som že to nie je bodka ale veľké biele dvere.

Stačila som zlatú kľučku a dvere sa zľahka otvorili. Zalialo ma príjemné teplo a svetlo. Vkročila som dnu. Všade okolo mňa boli rastliny od výmyslu sveta, kopec kvetov, dokonca aj jednorožec a gepard boli pri sebe v mieri. Teraz si už vážne myslím že som mŕtva. Prejdem pár krokov a ocitnem sa pri drevenej lavičke na okraji malého, zlatého jazierka.

Na lavičke sedí človek. Skôr žena alebo dievča. Odhadujem že v mojom veku. Čierne vlasy jej splývajú až po pás, jej veľké zelené oči žiaria, na tvári jej hraje príjemný úsmev. Má oblečenú bielu košeľu, je bosá  a z chrbta jej trčia úžasné, biele, páperové a obrovské krídla. Usmieva sa na mňa a ukazuje mi aby som si k nej sadla. Ona je anjel a anjelov treba počúvať.

"Ahoj Hannah" prihovorí sa mi zvonivým hlasom keď už pri nej sedím.

"Ako vieš jak sa volám" viem hlúpa otázka pre anjela ale zdá sa mi že ju poznám. No však si neviem spomenúť odkiaľ.

"Vieš som anjel. Ale moje meno je Tamara. Viem že si ma nepamätáš ale kedysi sme boli najlepšie kamarátky" keď to povedala všetko sa mi s ňou vybavilo.

"Ale pamätám si na teba. Och Tam. Myslela som že ťa uvidím až keď aj ja zomriem" objala som ju.

"No Hann nemáš od toho ďaleko. Po havárii si stratila pamäť takže si na nič nepamätáš. Môžeš ísť so mnou do neba alebo sa môžeš vrátiť. Na nič si síce nebudeš pamätať ale ver že na zemi sú ľudia ktorý ťa milujú" trochu ma zaskočila.

"Takže ja sa tam môžem vrátiť?"

"Presne tak. A však ako som povedala nebudeš si takmer nič pamätať. Pamäť sa ti bude postupom času vracať. Je to len na tebe ako sa rozhodneš" v očiach ma štípali slzy a hrdlo sa mi zovrelo.

"Ale to znamená že ťa už neuvidím" chrapľavo som dodala.

"Neboj sa. Všade kam ideš idem aj ja. Som tvoj strážny anjel. Budem u teba vždy. Inak povedz Harrymu že ho pozdravujem a že mi chýba" teraz som sa rozplakala.

"Neplač. Viem že to všetko bude ťažké ale keď budeš cítiť že je toho na teba priveľa kľudne sa so mnou rozprávaj. Vypočujem ťa. A viem že nevieš kto je Harry ale to sa dozvieš. Len mu povedz že mi chýba a nech sa posunie ďalej" cítila som sa prázdna. Znovu prídem o milovanú osobu.

"Tak ako si sa rozhodla?" Viem že je to tu úžasné a je tu Tam ale na zem by som sa podľa mňa mala vrátiť.

"Chcem sa vrátiť" usmiala som sa.

"Hlavne nesmúť. Ja tu budem vždy Hannah. Na to pamätaj" poriadne ma spučila v objatí.

"Neboj Tam nikdy na teba nezabudnem"

Tak ľudia dnes smutná kapitola. Áno dosť plačem. Prepáčte za moju neaktivitu ale mám toho veľa. Prosím dajte vedieť či vás tento príbeh baví.

Vaša autorka :-)

PS: Poprosím názory :*