Ja a päť osobností

35.

Pohľad Hannah

Hodila ma do steny a znova do mňa udrela. Možno si poviete prečo sa nebránim? Dôvod bude zapichnutý nôž v ramene a poviem vám nie je to celkom príjemné. Po ruke mi tečie teplí prúd mojej vlastnej krvi a mňa to nevytáča. Ak mám zomrieť tak zomriem.

V hlave mi výria myšlienky a ja spomínam na to čo si pamätám. Na veci ktoré viem že sa stali a že som na ne nezabudla. Boli ma fakt že stále nemám spomienky na Nialla. Bolí to možno ešte viac je než ten nôž foto ramene.

Znova ma udrela do brucha ale teraz som sa už zosunula k zemi. Nechce sa mi bojovať o život. Viem že ma Elise dorazí viem že zomriem tak načo si to komplikovať. Život je dosť komplikovaný na to aby som si komplikovala ešte aj smrť. Pomyslenie na sledovania sveta a toho že na ňom nebudem ma bolí. Však teší ma predstava že uvidím Tam.

,,Prečo sa nebrániš ha?!" napľula mi do tváre. Keď som sa na ňu zahľadela som v jej očiach nepatrný záblesk strachu. Bála sa vraždy.

,,Načo sa brániť keď viem že nemám šancu" bolestne som sa usmiala. Ju to zaskočilo a udrela ma do hlavy. Rána to bola silná takže sa mi zakrútila hlava.

,,Správne nebráň sa nemáš proti mne žiadnu šancu mám zbraň" ukázala na nabytú pištoľ s tlmičom na linke.

,,Tak ma už zastrel a zdrhni. Prečo to už neukončíš? Nemáš na to gule však?" aj cez tu bolesť som sa usmiala. Elise červenela no aj ona sa vražedne usmiala.

,,Rada to ukončím no najprv sa pozriem ako trpíš" presne túto odpoveď som čakala. Vedela som že to povie. Bolo mi to hneď jasné ale aspoň malé potešenie pred smrťou neuškodí. Hlavné nie to keď vidíte ako ste svojho vraha dostali do červenej farby.

,,Ja len tak. Prečo to vlastne robíš? Vieš nejako si nevybavujem že by sme sa poznali pred týmto incidentom" chcela mi hodiť valček do hlavy no ja som sa mu uhla. Ten za mnou tvrdo dopadol a vydal veľký hluk. Elise sa troch a zľakla a obzrela sa kolo seba. Keď zistila že o nič nejde pokračovala v hádzaní vecí.

Poháre nahádzala podľa mojeho skromného názoru preto lebo sa bála príliš hlasného zvuku. Uspešne som sa vyhla rôznym nožom a veciam ktoré by ma na mieste zabili ale nakoniec som predsa len dostala do pravej ruky s príborovou lyžičkou a po čele s mokrou handričkou čo mi prišlo smiešne a tak som sa rozrehotala.

Elise sa ten zvuk očividne protivil a tak sa celou silou potiahla za vlasy a napľula mi do tváre. Mokrú handru pretrhla napoli a strelila mi facku. Nevšimla si však to čo ja áno. To že mám za sebou pištoľ. Možno mi to nejak extrémne nepomôže ale je to lepšie ako nič povedzme si úprimne.

,,Nepoznáme sa máš pravdu ale nie úplnú" uškrnula sa. Vole ani neviem čo sa jej honí hlavou keď mi odpovedá na otázky o sto rokov. Pre zmenu som sa teraz uškrnula ja.

,,Vieš je neslušné odpovedať na otázky takto neskoro" povedala som jej bez toho aby som zabudla že ona ma chce zabiť. Postavila som sa na nohy. Troch ma zradili ale ustála som to.

,,Je neslušné papuľovať svojmu vrahovi" uškrnula sa a chcela po mne hodiť príborový nôž. Ja som sa mu šikovne uhla. Pomalým až dramatickým krokom som kráčala k nej.

,,Neviem že je to neslušné pretože som to ešte nezažila vieš? Ale ja sa ťa môžem opýtať to isté" namierila som na ňu jej vlastnú zbraň ,,Nie je neslušné papuľovať svojmu vrahovi?" zbledla.

V očiach mala strach. Namierila som na ňu pištoľ. Ruky sa mi triasli od strachu. Aj keď som nemala úplnú triašku predsa len som bola nervózna. Však udržala som namierenú a nabytú pištoľ presne tam kde som chcela.

,,Hannah prosím polož to. Určite sa nejak dohodneme" v očiach sa jej okrem strachu objavilo aj odhodlanie. Stiahla si rukou pod šaty.

,,Elise ani na to nemysli. Vyber ten nôž" vyzvala som ju. Ona očividne zaskočená mojou pohotovou reakciou zamrzla v pohybe. Keď som jej jasne naznačila aby to urobila okamžite poslúchla ma a nôž položila na linku a ruky dvihla nad hlavu.

Na chodbe pred kuchyňou bolo počuť kroky. Aj keď je obývačka prepojená s kuchyňou sú tu aj dvere ktoré sú zamknuté. Niekomu asi prišlo divné že ja a Elise chýbame tak dlho. Elise tie kroky tiež postrehla a strnula.

Z pištole som dala dole tlmič. Ak to zaberie prežijem a nájdu ma no ak môj plán zlyhá zomriem. Pištoľ som namierila na Elise. Sústredila som sa na svoj dych. Pomaly som spustila spúšť. Ozvala sa ohlušujúca rana. Pískalo mi v ušiach.

Pozrela som sa či môj plán vyšiel. Áno skoro presne. Guľka preletela okolo Elisinej hlavy presne tak sk o som plánovala. Však jemne ju škrabla na líci. Guľka urobila dieru v dverách čím na nás upozornila. Vyšlo to! Potešila som sa.

Klučka dverí sa zbesilo pohybovala hore dole. Nepočula som však hlasy. Uši mi totálne ochromilo. Elise sa rýchlosťou možnou ako u Turba rozbehla kolo mňa. Rozbila okno a skočila cezeň. Na mňa doľahla únava. Cítila som všetky rany. Hlava sa mi pomaly začala točiť.

Zatackala som sa. Neudržala som rovnováhu a spadla som na zadok. Bol to tvrdý pád ale ako som už bola doobíjaná cítila som hlavne tie veľké rany. Modriny má napríklad v ten moment vôbec natrápili.

Do kuchyne zrazu vbehla polícia. Prišlo mi to ako večnosť čo som sedela na tej dlážke. Každý sa mňa hneď udivene pozrel. Videla som Niallove oči ako ma celú skenujú a sú celé vyplašené. V diaľke som počula moje meno. Síce veľmi tolmeno ale počula som ho. Zrazu ma premohla únava.

Pred očami sa ma zatmelo a ja som sa poddala čierno čiernej tme.

Ahoojte! Tak nová kapitola na svete! Dúfam že sa páči!

Vaša autorka :*