Ja a päť osobností

18.

Pohľad Hannah

Najhoršie je to ak zabudnete. Ak zabudnete na celý svoj život a na všetko to dobré či zlé ktoré sa v ňom stalo. Ak zabudnete kto vlastne ste keď ste sa už pred tým našli. Ak zabudnete na svet a na ľudí ktorý vás majú radi je to hrozný pocit. Či už pre vás či pre svet. Ak zabudnete že ste niekoho milovali a on stále miluje vás je to ťažké. Ak zabudnete na to čo ste niekedy vyvádzali s najlepšou kamarátkou ktorá tu nie je a ani tu už nebude je to strašné. Ak zabudnete ste prázdny. Presne to prežívam ja.

Nechcem vstať z postele, chcem si spomenúť. Lenže čo sa stalo, stalo sa. Nejde to vrátiť. Bolí to? Áno a veľmi. Keď si nič nepamätáte a prídete do sveta ktorý má na vás veľkú spomienku. No dobre ale už musím vstať. Síce si nepamätám kde mám čo v dome no nejako to nájdem. Za to že som stratila pamäť nemusím sa robiť akoby som mala handicap.

Lahodná vôňa mi napovedela kde je kuchyňa. Ako raz som sa strepala na schodoch a pri tom som si riadne rafla koleno. Zajtra tam bude modrina. V kuchyni to krásne voňalo. Moja údajná teta Barbara stála za modernou platňou a niečo vyvárala. Voňalo  to krásne. Tí chalani ktorých som spoznala ako kapelu One direction tu nie sú. Asi majú niečo iné na práci ako byť tu.

"Ahoj Hannah. Prepáč nevšimla som si ťa. Posaď sa prosím" otočila sa na mňa blondína. Ako povedala tak som aj spravila.

"Uvarila si ti vajíčka. Dáš si?" Ponúkla mi. Mám mizernú náladu a tak som prikývla na súhlas.

Raňajky sa niesli vo veľmi tichej atmosfére. Žiadna z nás ani necekla pretože sme boli zabraté každá do svojich myšlienok. Čo keď som bola zlý človek a preto som prišla o pamäť, čo keď toto nie je moja teta ale nejaká sériová vrahyňa, čo keď mám už rodinu. Tým myslím deti ale to na môj vek nesedí. Čo keď som nejaká speváčka alebo modelka.  Čo keď som iba obyčajný človek a všetko čo sa stalo je pravda.

"Hannah? Hannah počúvaš ma?" Mávala mi pred tvárou rukou teta.

"Ummmm... nie ........ Prepáč" začervenala som sa.

"To je v pohode. Asi si sa iba zamyslela čo ?" Prikývla som.

"Len som ti chcela povedať že dnes ťa chalani berú na chatu. Budete tam iba pár dní. Inak Lukas sa musel vrátiť na Slovensko ale dúfam že ešte príde" oznámila mi akoby sa nechumelilo.

"Čo tu ešte sedíš? Utekaj si zbaliť veci" popohnala ma s úsmevom.

Zbalila som si iba pár kusov oblečenia a dôležité hygienické veci. Keď som mala hotovo s úľavou som si ľahla na posteľ. Čo keď práve to čo sa mi stalo bola karma? Čo keď chcel Boh aby som začala nový život a preto som prišla o pamäť? Čo ak sa snažia mi oživiť spomienky. Čo keď to výjde. Budem taká ako pred tým? Alebo čo keď je toto iba náhoda a už nikdy si nespomeniem? Otázky a možné scenáre mi behajú hlavou. Zrazu niekto zazvonil na vchodových dverách.

Vzala som si kufor pretože predpokladám že je to môj odvoz na chatu. Dole stál iba Niall a usmieval sa od ucha k uchu. Vzal môj kufor a rozlúčili sme sa s Barbarou. Potom mi Niall pomohol nastúpiť do auta.

"Dnes ti to pristane" snažil sa mi zalichotiť.

"Neviem čo je pekné na nenamaľovanom dievčati ktoré má oblečené na sebe roztrhané rifle, mikinu ako po obrovi, má obyčajné tenisky a rozcuchané vlasy" trocha zneistel.

"No veď práve. Ty si dokázala že ženy nemusia byť neviem ako upravené stále sú pekné" odbočil z diaľnice a mne sa jeho slová páčili.

"Bolo to veľmi trápne?" Opýtal sa.

"Ani trochu. A ozaj. Kam to cestujeme? Barbara mi iba prezradila že na nejakú chatu či čo. Ale nič viac" práve odbočil do lesa. Aha tak to bude asi niečo bez signálu.

"Nebuď zvedavá. Budeš skoro stará" zasmial sa a ja som odula líca.

"To nie je od teba pekné. A hej kde sú ostatný chalani?"

"Hannah. Oni sú už dávno na chate. My sme tam vyrazili už včera. Nechceš zapnúť nejakú hudbu?"

"Chcem. A môžem? " nesmelo som sa opýtala.

"Keby si nemohla tak by som to nenavrhol"

************

S Niallom je v aute sranda. Aj keď si na neho stále neviem spomenúť je celkom fajn. Pred pár minútami sme už dorazili na chatu. Áno mala som pravdu nie je tu signál. Cesta trvala približne dve a pol hodiny ale stojí to za to. Je to nádherná drevenica. Je moderná a obrovská, nablízku je aj jazero a vodopády ako som sa dozvedela od chalanov.

"Hannah? Môžeš prísť dole? " zakričal na mňa Louis. Áno zapamätala som si ich mená a aj ich hlasy. Irónia je v tom že mám pamäť v ťahu. Inak som zvedavá čo chce. Dúfam že nie nejakú blbosť.

Ahojte som to ja. Áno ešte stále žijem. Prepáčte že nevychádzajú kapitoly ale aj ja som iba človek a užívam si leta. Čo myslíte čo od Hannah chce Louis? Môžete typovať. Mám váš rada. Ste úžasný.

Vaša autorka :*