𝐹𝒾𝓇𝓂𝒶 [PAUSED, EDITING]

#7 - Kde Dominik zmení názor

7. K A P I T O L A

Piatok večer I.

N O V E M B E R  2 0 1 8 , 17:24 (piatok), Byt na Internátnej

Timo si v izbe nechutne odgrgol. To bola posledná kvapka do Dominikovho plytkého pohára trpezlivosti. Skôr, než si nevychovanca stihol čo i len lepšie premerať, kým sa už hodnú chvíľu obšmietal pred zrkadlom, dovolil si naňho zodvihnúť hlas presýtený pohoršením. "Správaš sa ako prasa, Timotej!"

Ten neveriacky šibol pohľadom po kope kníh na jedálnom stole. Možno by aj vyprskol do smiechu keby pri tom mladý programátor nevyzeral nanajvýš sústredene a vášnivo zahltený novými poznatkami, a preto len pokrútil hlavou. "Mi nehovor, že ty sa fakt v piatok večer učíš, Domi. Mám taký dojem, že ti z toho čím ďalej tým viac začína hrabať."

Celé dni ho videl ponoreného v skriptách, a ak nebol doma, poctivo chodil na prednášky, projekty alebo do fitka. "Odkedy si sa rozišiel s Adrianou je z teba fakt otrasný človek, aby si vedel," povedal ešte. "Čo si potrebuješ stále dokazovať? Jasné, že si lepší ako ona. Poď von, dočerta."

Dominik sa chcel ohradiť, no vzápätí postrehol, že Timotej dnes vyzerá inak než po zvyšok týždňa. Z lenivého študenta, čo predrieme každú jednu prednášku sa na piatok a víkend opäť stáva iný, lepšie vyzerajúci muž. Celkom ožil. Jeho pouličný štýl oblečenia jasne prezrádzal, že si vedomý toho, že je stále mladý, kreatívny a najmä hrdý mestský typ.

Ubral zo svojho príkreho tónu a pomaly zložil svoje okuliare na klávesnicu laptopu. Za posledné tri mesiace mu toto vysokánske, nezodpovedné čudo akýsi zvláštnym spôsobom prirástlo k srdcu. Síce o ňom vedel, že nepochádza zo zámožnej rodiny, no dokázal ho mať stále rád a dokonca obdivoval, ako sa zakaždým chce, a najmä vie prispôsobiť jemu aj Samovi.

Stále to bol kus tupého chalana s vízou, že raz bude robiť pre armádu. Ale možno to bol ten dôvod, prečo ním pohŕdal a mal ho rad zároveň. Čo si zaumenil, vždy dosiahol. A to mu stačilo. Takých ľudí sa vždy oplatí držať si pri sebe, nie však príliš, pripomenul si.

"Nejdem von. Mám tu robotu, nevidíš?"

"A požičiaš mi aspoň svoje auto?" zalíškal sa.

"To si rovno vyhoď z hlavy."

"Aha, máš pravdu, takmer som zabudol, aký si lakomý."

Povzdychol si. "Nie som lakomý, ale predvídavý. Poznám ťa a dobre viem ako jazdíš. Nerobí ti problém sadnúť si za volant pod parou a to takému ti ja mám dávať svoje auto?"

"Ale no, ber to čert, Domi!"

Timo siahol po vrecku na mikine a hmatal po hranatej krabičke. Zamračil sa, opantala ho zlá predtucha. "Ty si mi vzal cigarety, bráško?"

Dominik k nemu zdvihol unavený pohľad. "Čože? Nie."

"Neklam. Boli tu. Sám som si ich sem včera dával!"

"Vysvetlíš mi, prečo znova toľko fajčíš?"

Vysoký chalan sa podvedome vyrovnal, čím sa zvýšil o ďalšie centimetre. "Je toto výsluch? Prečo sa cítim ako na policajnej stanici? Len aby si vedel, v tvojom byte existuje viac pravidiel než by si našiel v BOZP pre stavebniny."

"Kedysi si stiahol jednu krabičku denne, dnes sú to už tri. A zjavne sa nechystáš prestať. Aký strop chceš dosiahnuť?"

"Ty si naozaj siahol na moje cigy?"