𝐹𝒾𝓇𝓂𝒶 [PAUSED, EDITING]

#8 - Kde Samo ukuje svoj vlastný plán

Hneď na úvod sa Vám ospravedlňujem, že kapitola vychádza až dnes, ale nepáčilo sa mi, ako odfláknuto po jej dopísaní na mňa pôsobila. Dovolila som si preto viac na nej popracovať tak dúfam, že mi to odpustíte 🙏❤️
***

Zmrákalo sa, vyzeralo to na ďalšiu jesennú búrku plnú ľadového dažďa a nežných náznakov prvého snehu. Adriana ich mlčky pozorovala ako sa mihajú pred svetlometami, kým sa úpenlivo snažila príliš nepozerať po Samovi za volantom. Nerozmazávať, čo sa vlastne pred reštauráciou stalo. Nemyslieť.

Ale myšlienkami tam nedobrovoľne bola opäť. Pritisnutá k stene, čeliaca jeho zúrivemu pohľadu.

"Nekrič po mne!" vyrukovala prekvapene. "Čo si to dovoľuješ?!"

Takmer sa vtedy zľakla, že sa jej Samo skutočne uráči jednu vylepiť, no pri tých slovách sa našťastie spamätal, rýchlo uvoľňujúc zovretie. "Aďa, ja... chcel som ti len pomôcť, nie uraziť ťa."

Odrazu na ňu pôsobil zlomene. Privrel oči a nechal mocnú vlnu hnevu aby doznela. "Aďa,... Ada. Bože môj, prepáč mi to. Ale prosím ťa, vypočuj si ma."

S prosebným pohľadom jej začal najskôr rozprávať, ako sa taktiež na nedostal na školu, splietal čosi o najrôznejších odvetviach manažmentu a práva, na ktoré sa napokon rozhodol neísť, aj keď ho tam vzali; hneď na to zase začal o tom, ako veľmi túžil z mesta vypadnúť a začať nový život. Svoj život.

"Ja... mám sesternicu," hlesol odveci, "Volá sa Anka a tento rok bude maturovať."

"A čo ja s tým?" kontrolovala mu.

"A ja som tak rozmýšľal, vieš, ona teraz chodí na jeden seminár, kde ich pripravujú na prijímačky... Hanbí sa tam chodiť sama, lebo je jediným dievčaťom v triede, chápeš, ale keby ste boli dve, možno by ste sa obe... cítili lepšie."

Sťažka sa povzdychol a až vtedy si uvedomil, že ešte stále zviera jej krehké rameno. Tvár mu od hanby zahorela tak rýchlo, že Adriana naňho ani nemohla viac pozrieť, okamžite sa otočil inam. "Prepáč mi to, nechcel som tak vyletieť. Kriste, som ja ale debil."

"Zavezieš ma domov, alebo si mám vziať taxík?" spýtala sa ešte jemným hláskom, ktorý ani sama nespoznávala.

"Odveziem ťa."

A tak už polhodinu sedí bez jediného slovka vedľa neho v ohromnom mustangu a trápi sa. Vyleteli totiž obaja, dochádzalo jej, akurát že každý to dal najavo inak.

Započúvala sa do pradenia motora, uspávalo ju. Znova sa neplánovane vrátila k momentom s Dominikom. Bol z úplne iného cesta a dobre vedela, že niečo podobné by si k nej nikdy nedovolil. Nikdy sa pred ňou tak hrubo nečertil. Lenže ani sa toľko neusmieval.

"Ada, chceš ísť ešte za tým Timom?" spýtal sa odrazu Samo.
Stretla sa s jeho ustarosteným pohľadom a znova trochu pooriakla. Má mu dať druhú šancu?

"Sľubujem, že sa ťa už nikdy v živote ani nedotknem," vyhlásil, akoby jej čítal myšlienky.

Potichu odfrkla, ale nechcela Dušana nechať naholičkách. Pomohol jej predsa viac než dosť, tak hádam by mohla prehltnúť ten kameň plný potupenej hrdosti, dohovárala si. Aj za cenu, že by sa tam skutočne mohol objaviť on.
Ale je ochotná podstúpiť riziko, že Samo sa môže opäť pokúsiť o čokoľvek?

Niečo jej navrávalo, že Samo by to už dávno urobil. Nemusel ju vôbec zaviesť na večeru. Ale nemusel ju ani vystrašiť.

"Timovi radšej zavolám."

"Zodvihne ti až v pondelok. Cez víkendy žúruje."

Opäť si dovolila krátky pohľad bokom. "Nechcem na teba tlačiť, ale pýtam sa aby som vedel, či mám odbočiť do mesta alebo ideme rovno k tebe domov."