𝐹𝒾𝓇𝓂𝒶 [PAUSED, EDITING]

#19 - Kde sa Dominik vráti domov

1 9. K A P I T O L A 

Spoločné leto II. 

J Ú N  2 0 1 9, 14:29 (utorok)

Ešte v ten večer Samo neveriacky otváral ústa, keď mu Ada zrekapitulovala obsah celej knižky.

"Kto by to len povedal že CD disky sú už dávno hudbou minulosti?" vravela mu. "A že všetko sa teraz sťahuje len cez internet? Ešte aj tie hlúpe inštalačné programy sú na dodávané na flash diskoch."

Od toho dňa bol Samo celkom presvedčený, že Adriana je jeho vysnívaná femme fatale. "A aj tomu rozumieš?" spýtal sa trochu podozrievavo. Akosi mu nešlo do hlavy, že Adriana dokázala také množstvo informácií vstrebať za jediný deň, z ktorého ešte aj polovicu strávili prechádzkou k vodopádom a kúpaním sa v jazere. 

"Ja neviem, kde som žila doteraz," odvetila na to. "Je to tak fascinujúce! Obyčajné kúsky kovov a vodičov, a pozri sa, aké veci s nimi ako spoločnosť dokážeme! Od jednoduchých textových programov až po tú tvoju virtuálnu realitu..."

Stáli opretí o jeho auto a popíjali zvyšky ľadovej drte, ktorú si stihli kúpiť tesne pred záverečnou v nákupnom centre. Zvyšok Bandy sa ustato pobral domov, a tak obaja zostali sami na parkovisku. Mladý pár, ktorý sa nehádal. Samovi sa to zdalo ako sen.

"Si fakt bystrá, Ada," povedal jej a myslel to vážne. "Chodila si na gympel?"

"Boli sme zvyknutí učiť sa veľa a rýchlo."

"To budeš mať na výške ohromné plus."

Pozrela na neho, slamka sa jej zasekla medzi zubami. "No, neviem, mne Dominik vravel čosi iné," zamrmrľala.

Rozmohlo sa medzi nimi hlboké ticho, počas ktorého sa Ade konečne podarilo slamku vytiahnuť von z úst. Chcela sa niečo spýtať, no Samo ju predbehol rýchlosťou blesku. "Aďa, ty si s ním šťastná?"

"Prečo sa pýtaš?"

"Proste chcem vedieť." Sám sa na seba namrzel za to, že jej nechce povedať skutočný dôvod. 

Trochu dlhšie akoby si priala napokon prikývla a zasadila mu tým poriadny úder pod pás. "Som." Mlčky pritom sledovala, ako jeho tvárou prešiel zvláštny, znechutenený kŕč. "Samo? Povieš mi, čo sa v ten večer stalo? Prečo ste sa s Domim pohádali?"

Hľadel do jej očí a až príliš jasne mu dochádzalo, že nedokáže tak jednoducho zabiť tú nevinnosť v nich. Štastná. Adriana bez Dominika je nešťastná Adriana, napadlo mu a cítil sa pritom akoby riešil tú najsprostejšiu rovnicu na svete. A on nechce, aby bola Adriana nešťastná. 

"Ja som si myslel, že sme to už dávno uzavreli," povedal napokon, ale jasne videla, že ho to stálo veľa premáhania sa. Ada mala tušenie, že je za tým o čosi viac ako obyčajné priznanie k tým trápnym výrokom, o ktorých ju presvedčil Dominik že v ten večer povedal, ale nechcela vyzvedať viac. Možno, napokon je aj dobre, že sa k nim nechce priznať, dúmala.

A to je dobre, pousmiala sa. Priateľsky ho za to buchla plecom do ramena, na znak odpustenia. Samo mal ešte stále na tvári meravý výraz. A tak, ako vždy, keď nevedel, čo má so sebou urobiť, pustil sa rozprávania tej najobyčajnejšej a najviac náhodnej historky, aká mu len v tej chvíli napadla. "Vieš, kedysi dávno keď ma nevzali na školu, hľadal som si brigádu," začal a odovzdane sa vyvalil na kapotu. Ada si k nemu priľahla.