𝐹𝒾𝓇𝓂𝒶 [PAUSED, EDITING]

#20 - Kde sa chalani udobria

2 0. K A P I T O L A

Faloš

J Ú N  2 0 1 9 13:56 (štvrtok)

Dominik stál pred Samovým domom už dobrých dvadsať minút. Bol štvrtok - deň, kedy sa Timo dáva dokopy pred piatkom, a preto Dominik vedel, že Samo bude celkom isto doma - a možno už teraz naňho posmešne hľadí z okna svojej izby.

Dokonalý deň na udobrenie, pripomínal si. Pomaly sa schyľovalo sa k letnej prehánke, počas ktorej mohli veľmi ľahko zájsť na pivo len čo mu povie, čo si vopred dômyselne pripravoval. Ani v najmenšom neočakával, že Adriana jeho plány tak urýchli a zjednoduchší.

Opäť sa zavesil na bránku a v duchu nadával, že sa Stránski ani neobťažujú s nainštalovaním tak banálnej veci ako je zvonček. Znova podišiel k autu, prezvonil Samovi, potom si opäť zastal pred bránkou a klincoval jeho okno netrpezlivým pohľadom. Bolo dusno a jemu v saku začínalo byť teplo.

Ale napokon sa skutočne dočkal. "Ahoj, Dominik, čakáš Sama?"

Jeho mamu mal v láske ešte menej, hoci to bola celkom pekná žena. Samo po nej zdedil krásne modré oči a ten trochu až príliš ustarostený pohľad v nich. Inak bol celý po otcovi. Najmä z tej horšej stránky.

"Zdravím, pani Stránska. Je doma?"

"Je," prehodila. "Zavolám ti ho?"

Kým sa stratila vo vchode, Dominik sa zavesil na vysokú bránu a oblapil jej kované šípy. Chcelo to preňho veľa sebazaprenia aby s ním viedol nadchádzajúci rozhovor, ale vedel, že pokiaľ má tento sľubný plán niekedy skutočne nabrať reálne kontúry, Samo na to nie je vhodný človek. 

Rád filozofoval, vytváral projekty a obkecával ich, no nikdy sa nemal k činu. A to bola skutočne škoda na tak podnetný a peniaze sľubujúci nápad, s akým prišiel. 

Z ničoho nič si predstavil, ako by to vyzeralo hneď po tom, čo ich projekt uzrie svetlo sveta.

Dominik Bezák, mladý, len dvadsaťdva-ročný študent navrhol a zostavil komplexný a flexibilný nemocničný systém, ktorý sa teraz ujíma na celom Slovensku. 

Tá predstava sa v tom momente stala jeho cieľom. Presne toto musí dosiahnuť - chce si takto o niekoľko mesiacov kúpiť noviny a nájsť sa na titulnej strane ako hrdina. Mladý a šarmantný, opravil sa, nechá im nadiktovať aj šarmantný. Nemyslel by na to tak úpenlivo, keby nezbadal Sama ako si to k nemu mieri v ošúchaných rifliach, obyčajnom bielom tričku a presne v tej istej bordovej mikine, ktorú kedysi dávno požičal Adriane. Šarm bolo to posledné, čo tento chalan mal a darmo sa mu mohol stále čudovať, prečo ho žiadna nechce. 

Dominik však namiesto posmešnej poznámky nechal letný vietor, aby vyplnil ticho medzi nimi. Samo sa tiež zvalil na bránku, akoby mu tým dával jasný pokyn, že na tomto mieste nemá čo hľadať. "S čím si sa mi prišiel vyhrážať tentoraz?" utrúsil, ani naňho nepozrel.

"Prišiel som sa ti ospravedlniť," vyriekol Dominik duto.

"Jasné a ja žeriem kamene."

"Správal som sa ako debil a strašne dlho mi to trvalo uvedomiť si to."

"Talianske slnko ti odpálilo posledné bunky či čo?"  Ešte žiaden Bezák nikdy pred nikým nepriznal podobnú vec. Dominik si trochu namrzene zložil okuliare, no pohľadom stále uhýbal.

"Nie. Nútilo ma viac nad sebou premýšľať. Chýbal si mi tam, Samo, vieš?"

Mladý Stránsky prudko odstúpil od brány a zostal pozerať kamsi preč; hocikam, len nie na neho. "Čo potrebuješ? Prečo za mnou prídeš po polroku a žiadaš ma o odpustenie? Choď dočerta!"