𝐹𝒾𝓇𝓂𝒶 [PAUSED, EDITING]

#11 - Kde Nela zamieša karty

11. K A P I T O L A

Pády a vzlety

M A R E C  2 0 1 9,  15:14 (streda)

Anka zvedavo nakukla do Adrianinho papiera a veľavravne na ňu vycerila zuby, celkom si užívajúc ten skvostný, samoľúbi pocit. "Som prvá, moja," odvetila polohlasne, tak aby ju počuli aj ostatní.

"Ale iba tesne," uznala Ada a dvakrát podčiarkla fixkou výsledok. Zelenou, aby vyzeral krajšie.

Boli to už štyri mesiace, čo spoločne chodili na kurz matematiky v strednej škole uprostred centra. Anka najskôr nebola vo svojej koži keď si sadala do svojej zvyčajne prvej lavice, no len čo hodina začala, s Adrianou sa cítila neohrozene. Učivo chápala najrýchlejšie zo všetkých a celkom tým zmenila diktátorskú atmosféru presýtenú testosterónom na motivačný krúžok plný súperenia a sústredenia.

 "Vykašli sa na nich," vysvetľovala jej Ada. "Väčšina chalanov je síce priateľská, ale títo sú extrémne namyslení a nedorastení. Teraz aj tak tu nejde o nich, ale o teba," dohovárala jej pred každou ďalšou hodinou. 

Vzájomné nadšenie sa však nezdržalo dlho. 

Dominik sa prechádzal s Adou okolo vianočných stánkov a popíjali teplý punč, zatiaľčo si pripravoval tie správne slová, aby jej konečne oznámil, že sa s ňou chce rozísť. Vzťah s ňou ho neskutočne nudil, zúfal si, a tak to chcel ukončiť rázne a bez akejkoľvek možnosti opätovného zblíženia sa. Sadli si na lavičku, už sa aj odtiahol, aby spustil svoj vopred pripravený monológ, keď sa zrazu z ničoho nič veľmi rozplakala a spustila o všetkom, čo sa za posledné dni stalo.

Nela mala nedávno ťažkú nehodu, dozvedel sa nečakane.

Všetko u Adriany doma sa razom prevrátilo naruby. Radosť akoby sa vyparila do prázdna len čo si jej sestra priviedla domov vozík a na ňom si hovela neskutočná ťažoba a smútok, čo sa ako prach usadili na všetkých v rodine, no najviac na samotnej Nele. "Jej energia vyprchala, stále je zavretá vo svojej izbe a vychádza iba keď musí na rehabilitácie alebo cvičenie. Ja neviem, čo mám teraz robiť," vzlykala mu do náruče. "Neviem, čo mám s mojou Nelkou robiť. Už to nie je ona. Akoby nám umierala priamo pred očami, Domi."

Dominik ju hladil po chrbte a vravel prvé sprostosti, čo mu napadli, nejasné vety typu: "Bude to dobré," či "Netráp sa, spolu to zvládneme." Cítil sa ako zbabelec, keď ju počúval, nie však preto, lebo by k nim pocítil súcit, ale skôr preto, lebo jeho rozchod by bol odrazu neprípustne surový. Nevedel, či ho desí viac to, že s ňou bude musieť chodiť ešte o niečo dlhšie, alebo to, ako sa to celé ešte viac začalo komplikovať. 

"Potrebujete peniaze?" spýtal sa duto. 

Ada chcela vykríknuť, že si nemôže dovoliť splácať internát a cestovné do zahraničia, že Neline rehabilitácie ich stoja celý majetok, no napriek tomu odhodlane vrtela hlavou. "Nie, peniaze nie, Domi."

"Tak čo pre teba ... pre vás všetkých môžem urobiť? Vyzeráš zničene..."

"Musím vedieť programovať, keby som chcela zostať tu? S tebou?" chcela zrazu vedieť. 

"No, to nie, ale treba sa veľa učiť, aby si vôbec prešla prvákom..." zdesil sa. "Vieš, ak by si zostala, bolo by to neuveriteľne super, ale vedz, že technická škola je fakt strašne náročná. Nevezmú sem každého, hoci by ovládal matematiku ako Boh. Mala by si vedieť aspoň niečo o počítačoch a tak. A študovať hlavne niečo, čo ťa baví, inak to nemá zmysel, Ady."