𝘼𝘼𝙍𝙊𝙉 || 𝘧𝘪𝘳𝘴𝘵 𝘣𝘰𝘰𝘬

29. Kapitola

V pondelok ráno som sa zobudila presne na budík a nepociťovala som žiadnu únavu. Akoby som mohla, keď som zaspala ešte pred siedmou? Bola som neskutočne unavená a tento spánok mi spravil veľmi dobre. Tešila som sa na dnešný deň, tešila som sa na Aarona a tešila som sa aj na mojich kamarátov. 

V kúpeľni som si vyžehlila vlasy, jemne sa namaľovala aj keď sa mi vôbec nechcelo a nakoniec som sa vybrala k šatníku. Vybrať si outfit na dnešný deň bolo veľmi náročné, no biele roztrhané rifle, bordový obtiahnutý crop-top a čierna koženka nič nepokazia.

Nedeľa prebehla hladko. Otec bol celý deň doma a pracovali s mamou v záhrade. Ja som sa snažila dobrať učivo zameškané z tohto týždňa, nech toho nemám naraz príliš veľa a Allison nebola doma. Štvrtáci sa vrátili, a to znamenalo jediné. Jej partia je späť. A samozrejme, Aaron patril do tej partie tiež, takže kým som sa ja doma učila, Allison bola niekde tam vonku s mojím chlapom. 

Dobre, volal aj mňa von. A áno, povedala som, že sa budem radšej učiť. A áno, išla som spať skôr ako Allison prišla domov, aby som nemusela počúvať jej reči.
Na raňajky nám Randa pripravila chlieb s maslom a zeleninou, čo boli otcove obľúbené raňajky. Sedel pri stole a pohľad venoval počítaču pred ním. 

„Dobré ránko," povedala som a posadila sa na voľné miesto vedľa neho. 

„Dobré aj tebe," usmial sa na mňa a opäť pozrel do počítača. V tom do kuchyne príde aj Allison, pozdraví nás a sadne si oproti mne. Vlasy má v jednoduchom cope, na sebe má modré obtiahnuté gate v nich má zastrčené biele tričko a tipujem, že na vrch si dá jej obľúbenú rúžovú bundu. 

Randa nám všetkým položí kávu na stôl a sadne si na opačný koniec stola, kde sa sama naraňajkuje. Stálo nás veľa úsilia donútiť ju, aby vôbec raňajkovala s nami. Vnímame ju ako členku rodiny, no Randa je veľmi profesionálna a svoju prácu berie vážne. 

„Vďaka za raňajky," usmiala som sa na Randu, keď mi Aaron napísal, že je pred domov. 

„Už je tu Aaron?" spýtala sa Allison s úškrnom na tvári, čo nikdy neznačilo nič dobré. Zamrzla som na mieste, no snažila som sa, aby nevidela moje zdesenie. 

„Áno," bolo všetko čo som vedela povedať. 

„Tak poďme," usmiala sa a stratila sa v chodbe. S Randou sme sa na seba prekvapene pozreli. 

„Pokazilo sa jej auto," oznámil otec bez toho, aby sa na nás čo i len pozrel.
Vybrala som sa za Allison do chodby a sledovala ju ako sa v kľude obúva. Veľmi dobre si uvedomovala čo robí a vôbec jej to neprekážalo. No Allison mi bola ukradnutá, nechápala som ako je možné, že s tým súhlasil Aaron. 

A presne preto som počkala kým Allison s úsmevom odíde, vzala som si kľúče od svojho auta a vybrala sa k nemu. Tašku som hodila na sedadlo spolujazdca, zapla si vyhrievanie sedačiek a s veľkým sebazaprením naštartovala. Možno to bolo detinské. Nie možno, určite to bolo detinské. Ale odmietala som ísť v aute s nimi dvomi. Dopekla, čo ak sa včera medzi nimi niečo stalo a teraz sa chce so mnou Aaron rozísť? 

V spätnom zrkadle som videla Aaronov prekvapený pohľad, keď zazrel moje auto odchádzať. Allison sa okamžite ujala príležitosti a sadla si dopredu, kde som mala pôvodne sedieť ja. S povzdychom som zabočila na hlavnú a vydala sa do školy. 

V škole som zaparkovala na svojom typickom mieste, a aj keď mi Aaronove auto bolo v pätách, odmietla som sa otočiť. Vbehla som do budovy školy a zamierila si to priamo do učebne biológie na treťom. Jediná dobrá správa bola, že biológiu sme mali na skupiny a Allison v tej mojej nebola.