𝘼𝘼𝙍𝙊𝙉 || 𝘧𝘪𝘳𝘴𝘵 𝘣𝘰𝘰𝘬

45. Kapitola

Nebolo to ľahké. Vstať z postele na budík. Vytiahnuť telo spod teplých perín a donútiť sa ísť do školy. Nebolo ľahké nemyslieť na to ako hrozne som sa cítila. Nič nebolo v to ráno ľahké. No bola som odhodlaná zvládnuť to. Bola som odhodlaná byť silná a ukázať, že som v poriadku.

Namaľovala som sa. Niekde som čítala, že keď sa žena cíti zle, musí sa namaľovať. Dokonalými čiernymi linkami a perfektným obočím odláka pozornosť od sĺz v očiach. A o to presne som sa pokúsila. A vyšlo mi to. Špirálou som si zväčšila mihalnice a preafektovane sa usmiala na svoj odraz v zrkadle. Bola som spokojná, aj keď som nevyzerala tak ako som sa cítila.

V šatníku som strávila veľa času, kým som prišla na to čo bude najlepšie. Chcela som vyzerať dobre, nie vyzývavo. Zároveň som chcela byť sexy, aby videl o čo prišiel. No keď som si spomenula na tú blondínu, s ktorou strávil noc v piatok, musela by som si odrezať polovicu tela, aby som sa jej aspoň trocha priblížila. V zrkadle som sa zasmiala sama nad sebou. Toto je presne niečo čo by som si za normálnych okolností do školy nikdy neobliekla. A pozrime sa na mňa.

Raňajky som nestíhala, no bolo mi to jedno. Nové pravidlo, vraciam sa k môjmu každodennému meškaniu. Okrem toho, že budem môcť dlhšie spať, vyhnem sa ľuďom, ktorí by na mňa zazerali pri vchode do školy.

„Vyzeráte nádherne, slečna Madison," pochválila ma rande, keď som si sadla k lievancom. Randa vie ako mi zlepšiť deň hneď z rána.

„Vďaka,"

„Viete, že dnes ešte môžete zostať doma," srdečne som sa na ňu usmiala.

„Viem. Ale ak by som zostala doma, nedodržala by som svoj víkendový plán. Mala som celé dva dni na to, aby som sa dala dokopy. Je tu pondelok a musím čeliť následkom," snažila som sa znieť čo najvážnejšie. Toto je totižto veta, ktorú budem dnes musieť povedať minimálne desať krát.

„Ako myslíte," bez ďalších slov odišla z kuchyne a ja som si rýchlo zotrela menšiu slzu, s ktorou som prehrala boj.

Pred školou ma už čakala celá partia. Cass, Diana, Alice, Roy a Dylan. Všetci sedeli na múriku pred hlavnými školskými dverami a povzbudivo sa na mňa usmievali.

„Ty chceš, aby ťa na obede pretiahla celá škola?" pobavene som nad Dylanom prevrátila oči a objala ho. Rovnako ako všetkých ostatných. A následne sme sa vybrali do budovy školy. No ešte pred tým som sa obzrela dozadu, pretože Aaronove auto nebolo zaparkované na parkovisku.

Nebolo to také zlé ako som čakala. Očividne sa ešte veľa ľudí nedozvedelo, čo sa stalo a tak nebolo čo riešiť. A vysokého tmavovlasého chlapca, ktorého meno nebudeme dnes vyslovovať, som nestretla. Našťastie. Možno karma zasiahla a pri sťahovaní ho pripučila chladnička.
Presne tu je môj problém. Vždy keď si predstavím, že sa mu stalo niečo zlé, je to späť. Všetky pocity, všetky myšlienky, ktoré som sa snažila utláčať.

Kde je?

Čo robí?

S kým je?

Cíti sa tak príšerne ako ja?

Otázky, na ktoré neviem dostať odpovede. A pritom by som to tak rada vedela.

„Pokiaľ nám zajtra dá písomku z tej anglickej literatúry, sme v koncoch," posťažovala sa Alice kým sme kráčali na obed.

„Čo ma po literatúre. Horšie je, že ma chce skúšať z matiky," prevrátila Cass otrávene očami. Ona a matika nikdy neboli kamarátky.

„Môžem ti s tým pomôcť. Vôbec to nie je také ťažké," milo som sa usmiala. Pokiaľ budem Cass doučovať matiku, nebudem mať čas myslieť na Aar...naňho.