After The Fall

Rozhodnutie

Boli dva dni pred tou dovolenkou a ja som sa už pred týždňom rozhodla, že tam zájdem. Aspoň si to trochu užijem. Tie dva dni nám dal šéf voľno, aby sme si pobalili veci a vybavili všetko potrebné. Nehovoriac o tom, že Teodor ma má stále na očiach. Chápete to?! Je so mnou nonstop! Dokonca si myslím, že ten hádam nocuje pred mojimi dverami. Práve ležím doma na gauči a pozerám telku zatiaľ čo Teodor stojí blízko kuchyne a sleduje ma. Akože nemôžme povedať, že by sa mi to nepáčilo no príde mi to čudné.

"Nechceš si sadnúť?" Ponúkla som mu miesto a milo sa usmiala. Na moje počudovanie si ku mne sadol.

"Inak, ako ruka?" Opýtala som sa ho.

"V pohode." Odpovedal odmerane a mne to prišlo už vážne neznesiteľné.

"Bože Teodor. Však sa trochu usmej. Si stále len vážny." Zahundrala som a prepla kanál. Pozrel na mňa čudným pohľadom no napokon sa na jeho tvári objavil malinký úsmev. Pokrok! To by som si mala niekde zapísať.

"Povedz mi niečo o sebe." Vyzvala som ho a telku som vypla. Prešla som do kuchyne odkiaľ som si vzala lieky a prišla späť k nemu.

"Tak Volám sa Teodor Breng. Som kamarát tvojho šéfa. Moja rodina je v skutku zaujímavá, pretože mám tri sestry a dvoch bratov." Zasmial sa a ja som vyvalila oči. Wau! Je ich teda veľa.

"Vždy ma v rodine považovali za toho najlepšieho, pretože som sa zo všetkých učil najlepšie. Vždy som mal samé jednotky až po strednú." Teda musím povedať, že bol zrejme veľký bifľoš.

"Keď však otec zomrel s mamou to išlo dole vodou, tak som sa o ňu začal starať a moje sestry a bratia nás nechali v tom samých. Odišli. Všetci do jedného sa niekde rozpŕchli a ja nemám s nimi teraz vôbec žiadny kontakt." Aj keď bol Teodor silný chlap, videla som že jeho rodina bola pre neho na prvom mieste a dal by za ňu aj život ak by mohol. Pozrela som naňho smutným pohľadom a v kútiku duše som sa rozhodla, že mu nejako pomôžem.

"To bude dobré uvidíš. Nájdeš ich." Položila som svoju ruku na tú jeho a na chvíľu sa nám stretli pohľady. Pocítila som zvláštny pocit no v zápätí aj zmizol. Stiahla som svoju ruku a pozrela iným smerom. Dobre, toto bolo divné.

"Asi pôjdem už spať." Povedala som z ničoho nič a postavila sa.

"Jasné, tak teda zajtra." Usmial sa na mňa a ja tiež. Zakývala som mu, keď som ho vyprevadila a potom som si išla ľahnúť.

Všade sa ma dotýkal tými jeho odpornými rukami. Bola som schúlená do kĺbka a prosila ho nech prestane. Bol príliš odporný. Jeho tvár som si dobre pamätala a nechcela som ju už nikdy vidieť.

"No tak maličká, nebráň sa tomu." Pohladil na po líci a potom mi naň dal pusu.

"Čím viac budeš vzdorovať, tým viac to bude bolieť." Mal tak odporný úsmev až sa mi chcelo zvracať.

"Čím viac ma budeš provokovať, tým viac ti vrazím až ťa to parádne zabolí." Ten hlas bola ako spása. Keď moje oči vyhľadali tie jeho bola som najšťastnejší človek na svete. Podišiel k nemu a odsotil ho odo mňa. Jeho muži ho vzali a viac som ho nevidela. Hodila som sa mu okolo krku a poriadne ho vyobjímala. Potom sa odo mňa odtiahol a pozrel mi do očí.

"Si v poriadku?" Opýtal sa a vzal moju tvár do svojich rúk. Len som prikývla a začal sa pomaly nakláňať. Priložil svoje pery na tie moje....

Strhla som sa na to, ako si držím svoju ruku na perách a cítim ten bozk. Dýchala som príliš rýchlo a snažila som sa upokojiť. Hodinky ukazovali pól siedmej a mne sa už ďalej nechcelo spať. Privrela som oči a opäť si spomenula na ten bozk. Jemne naklonil hlavu k tej mojej a potom svoje pery priložil na tie moje. Otvorila som oči a usmiala sa. Bolo to pekné, ale do pekla! Kto bol ten chlap? Nepoznala som ho. Viem, že mal oceánové oči a to je asi tak všetko. Postavila som sa a prešla do kuchyne, kde som si urobila čaj a sadla si na gauč. Popíjala som ho a premýšľala, čo všetko si zbalím.

Boli štyri hodiny poobede a ja som po byte poletovala ako strela. Nevraviac o tom, že Teodor si zo mňa robil srandu. Chápete to? Mať v dome takého chlapa a on Vám ani nepomôže. Za ten čas, čo ráno prišiel sme sa spoznali viac a dozvedela som sa, že sa mu niekto páči z našej firmy.

"Volá ti Laura." Zakričal na mňa z kuchyne a hneď som dobehla k nemu. Zobrala som svoj mobil z jeho rúk a prijala hovor.

"No čau ty dračica! Tak ako sa máme?" Opýtala sa a ja som sa zasmiala.

"Vieš, že to ujde? Teda bolo by to ešte lepšie keby mi Teodor pomohol baliť." Pozrela som naňho na čo sa zamračil no trhalo mu kútikmi úst.

"Ani mi to nespomínaj! Takého chlapa mám aj ja zabudla si? Nechápem načo ich máme, keď nám nijako nepomáhajú." Zahundrala a začala sa sťažovať. Len som sa nad tým smiala.

"Tak ich náplň práce je, že ťa budú strážiť a voziť to je všetko." Natočila som si vlasy na prst a hrala sa s nimi. To robievam vždy, keď s niekým volám.

"Pravda no, tak idem ešte si niečo pobaliť a potom by sme mohli zájsť na obed? Čo povieš!" Opýtala sa a ja som sa usmiala.

"Samozrejme." Zložila som a išla si dobaliť posledné veci. Teodor ma neskôr odviezol k reštaurácii, kde mala byť Laura.

"Ahoj!!" Pozdravila som ju a pobozkala na líce.

"Uf, no tak čo? Tešíš sa?" Opýtala sa a kývla na čašníka.

"Ani nevieš ako!" Zatlieskala som si pre seba a uškrnula sa.

"Ešte stále ideš po Danielovi?" Opýtala som sa jej so smiechom a ona ma spražila pohľadom, keď sme si objednali.

"Už nie. Vidím, že si našiel nový objekt." Zatvárila som sa nechápavo a pozrela na ňu so zdvihnutým obočím no zrejme sa mi nechystala povedať nič viac tak som to neriešila.

"Ale ten Teodor je celkom chutný." Cmukla na mňa a na mojej tvári sa objavila otázka.

"Čo tým naznačuješ?" Opýtala som sa nechápavo, aj keď som možno tušila, čo tým myslí.

"No že by si to mohla s ním skúsiť nie?" Pozrela na mňa bez akejkoľvek emócie.

"Zabudni." Odsekla som rázne a pozrela do taniera. Nemienim si začínať so žiadnym chlapom.

"Prečo si taká suchárka?" Pozrela von oknom a potom na mňa.

"Nepoznáš moju minulosť Laura. Neodcudzuj ma, ale viem prečo si od mužov držím odstup." Vôbec mi nebolo príjemné sa rozprávať na túto tému, pretože dosť ľahko ma ňou vedel hocikto vytočiť a to čo spravil Dušan moju teóriu len potvrdilo. Bolo vidno, že Lauru to mrzelo, že sa na to vôbec začala pýtať.

"Povieš mi to aspoň niekedy?" Opýtala sa po pár minútach ticha. Neisto som prikývla a potom sme už boli ticho. Keď sme išli domov tak sme sa rozlúčili a ja som ešte zašla do obchodu kúpiť si nový rúž. Domov som prišla večer a tešila sa na zajtrajšok. Síce letíme až večer o ôsmej no tipujem, že budem celý deň spať, pretože nebudem mať čo robiť...