After The Fall

Konečne všetko dáva zmysel

Počula som zavŕzganie dverí a následne dnu vstúpil Frederik.

"Takže Zlatko. Myslím, že pred pár rokmi sme niečo nedokončili." Lišiacky sa na mňa usmial a pohladil ma po líci.

"Odporná špina." Napľula som mu na topánku, za čo som si vyslúžila ďalšiu facku. Hlava sa mi otočila do prava a začalo mi zvoniť v ušiach. Hodnú chvíľu trvalo kým to prestalo no to som ho už videla ako ma hladká po nohe.

"Nedotýkaj sa ma!" Povedala som s najväčším odporom.

"Daniel ťa nájde a zabije." Zavrčala som a on sa začal smiať. Bola som zmätená, pretože som nerozumela prečo.

"Zlatko on ma nikdy nenájde." Pohladkal ma po ruke na čo som sa striasla. Jeho dotyky mi boli odporné.

"Ja bohužiaľ sex nemôžem mať." Neviem, prečo som sa rozhodla no teraz mi dokázalo život zachrániť jedine to malé stvorenie, čo rástlo vo mne.

"A to už prečo?" Zamračil sa a tuším mu to prišlo ľúto? Fuj! Odporný úchyl! Veď mal okolo šesťdesiat rokov.

"Lebo som tehotná ty kretén!" Vykričala som mu do tváre a on na mňa pozeral chvíľu šokovane.

"Oh Klára. Takto sme sa nedohodli. Nepamätáš si našu dohodu?" Usmial sa a vytočil niekoho číslo.

"Zdravím ťa Bert. Naša maličká nesplnila dohodu. Vieš čo máš robiť. Navštív jej matku a aj brata." Keď zložil telefón rozplakala som sa.

"Nie prosím." Bola som slabá, nedokázala som sa už viac brániť.

"So mnou si rob čo chceš, ale ich nechaj na pokoji." Zvesila som ruky a modlila sa k Bohu. To bola moja jediná záchrana.

"Oh cukrík. Ver, že by som ťa rád vyprášil, ale keďže nie som až taký sviniar tak budem akceptovať to, že si tehotná. Ale možno keby som ti ublížil iným spôsobom tak by si potratila a potom by sme si mohli užívať! Čo na to povieš?" Na tvári mal široký úsmev a mne sa chcelo zvracať. Bol odporný. Vskutku bol vážne odporný. Nechápem ako som nemohla trvať na tom aby ho policajti našli a zavreli.

"Zhniješ v pekle." Povedala som so zatvorenými očami a obmedzovala s ním očný kontakt tak dlho, ako to len išlo.

"Oh zlatko, ale ty spolu so mnou." Dal mi pusu na líce a potom odišiel. Jedlo mi našťastie nosil, takže som nebola o hlade.

Bola už hlboká noc a sedela som opretá o stenu. Zatvorila som oči a opäť sa mi po lícach spustili slzy. Daniel ľúbim ťa. To bola moja kazdovečerná myšlienka, počas všetkých dní, ktoré som tu strávila.

Prešli už dva mesiace a moje bruško sa o čosi zväčšilo. Bolo už viditeľné a Frederikovi to nevadilo, keďže ho hladkal každý deň a prihováral sa môjmu dieťatku, že bude dobrý otecko. Bolo mi z neho každým dňom viac a viac zle. Stále som však verila, že ma Daniel jedného dňa nájde. Každá sekunda, minúta, hodina ma ubíjala myslením na neho.

"Dráha vstávaj. Máš tu návštevu." Opäť ma prebudil tým jeho odporným hlasom. Otvorila som oči a keď som zahliadla Sofiu ničomu som nerozumela.

"Čo to má znamenať?" Pozerala som na jedného a potom na druhého.

"Predstavujem ti moju dcéru." Usmial sa a dal jej pusu na líce. Sofia sa falošne usmiala a objala svojho otca. Už tomu všetkému rozumiem. Ten chlap vtedy na večeri to nebol jej otec.

"Ako, čo? Prečo?" Ničomu som nechápala.

"Oh hlúpa Klára. Tak ja ti to poviem." Usmiala sa a podišla ku mne.