After The Fall

Vypočúvanie

Pár dni som si pobudla v nemocnici, pretože si ma chceli nechať na pozorovanie. Tak ako vravel záchranár mala som len slabý otras mozgu a dočasný výpadok pamäte. Otázkou však bolo, že si vôbec nespomínam, čo sa stalo počas tej nehody.

Flashback

Auto som zaparkovala pred školou a čakala kým vystúpi z auta. Keďže sa k tomu nemala tak som sa k nej otočila a nadvihla obočie.

"Čo sa deje?" Opýtala som sa jej a vystúpila z auta. Otvorila som dvere na jej strane a kľakla si k nej.

"Ja tam nechcem ísť. Neustále mi robí jeden spolužiak zle." Odula sa a pozrela na mňa smutne.

"A ako sa volá?" Opýtala som sa jej a usmiala sa na ňu.

"Marek." Odpovedala otrávene.

"Tak tu chvíľu počkaj a ja sa pôjdem porozprávať s tvojou učiteľkou dobre?" Usmiala som sa na ňu. Len prikývla a zamkla som auto. Vybrala som sa do areálu školy a zaklopala na najbližšiu zborovňu.

"Želáte si?" Oslovila ma milá dáma.

"Dobrý ja hľadám Lucky Morgasovej triednu učiteľku. Je tu niekde?" Opýtala som sa milo.

"To som ja, vy ste?" Opýtala sa.

"Oj dobrý! Ja som jej brata manželka a Lucka mi spomínala, že je tu jeden spolužiak, ktorý sa volá Marek, a že jej robí zle. Teraz sedí v aute a trucuje, pretože sem nechce ísť. Tak som Vás chcela poprosiť, či by ste na ňu dali pozor a nejako to vyriešili." Darovala som jej milý úsmev a čakala.

"Samozrejme. Postarám sa o to." Žmurkla na mňa a ja som sa pobrala späť k autu. Všimla som si nejakého chlapa, ako ide od nášho auta preč no neriešila som to. Zrejme náhodne okolo prechádzal.

"Tak zlatíčko triedna sa o to postará." Pohladkala som ju po líčku a potom vystúpila. Nasadla som späť do auta a počkala som kým vstúpi do školy a potom som išla späť do sídla. Išla som po prašnej ceste a za mnou sa zrazu zjavilo rovnaké auto ako to moje. Zapla som blinker a naznačila mu nech ma obehne. Lenže on sa stále držal za mnou. Nechápala som to, no zrazu som počula taký menší no dosť zreteľný buchot alebo puknutie. Auto, čo bolo za mnou zrazu zišlo z cesty a ja som tak stratila kontrolu nad vozidlom...

End Flashback

Spomenula som si na to ako som havarovala. To auto, ten chlap! Bože kde je Lucka. Niekto zaklopal na dvere a čakala som, kto vojde.

"Klára." Oslovila ma milo a so slzami Esperanza.

"Som tak rada, že si v poriadku." Prisadla si ku mne a chytila ma za ruku.

"Kde je Lucka? Je v poriadku? Ako sa má?" Opýtala som sa jej. Esperanza sa len pousmiala a pokrútila hlavou.

"Teraz si dôležitá ty Klára." Pohladila ma po hlave a ja som sa s bolesťou posadila.

"Ja som v poriadku." Zachraptela som a pozrela na svoje palce. Neviem, či som bola v poriadku, keďže ma všetko bolelo. Esperanza mi podala malé zrkadielko a keď som sa do neho pozrela hneď som aj odvrátila zrak. Na hlave som mala obväz a na líci malý leukoplast. Okolo ľavého oka som mala veľkú modrinu, teda monokel akoby ma niekto zbil. Povzdychla som si a pozrela von oknom.

"Takto to ďalej nepôjde Esperanza. Nedajú nám pokoj a to to ešte nevyšlo vonku. Veď sa pozrite aké naschvály nám už robia teraz." Prehovorila som do ticha a zabodla svoj pohľad do nej.

"Mrzí ma to Klára no zvýšime ti ochranku. Budeme s tebou všade niekoho posielať aby si bola v bezpečí. Nikto ti už neublíži dobre?" Snažila sa ma presvedčiť. Zatvorila som oči a prikývla. Opäť som si nemotorne ľahla a oddychovala. Keďže som sa veľmi nemohla otáčať tak som musela ležať vodorovne. Pozerala som do bieleho stropu a všimla si ako je popraskaný. Bolo zaujímavé ho sledovať.

Po pár dňoch ma konečne pustili a vonku pred nemocnicou ma už čakalo Danielove auto. Pred ním a za ním bolo jedno auto s ochrankou. Nastúpila som do auta a privítal ma Lukáš.

"No ahoj! Ako sa cítiš?" Opýtal sa ma a prisadol si do auta ešte jeden chlap.

"Ale dobre, čo ti poviem no." Zasmiala som sa.

"Tak to som rád, len ten monokel ti nesvedčí." Zasmial sa a ja spolu s ním. Buchla som mu do ramena a povedala nech sa radšej pohne. Pred sídlo sme dorazili pomerne rýchlo no zamračila som sa, keď som tam videla dve policajné autá.

"Čo sa stalo?" Opýtala som sa zmätene.

"Nemusíte sa báť slečna. Je tu polícia ohľadom vašej havárie." Odpovedal druhý chlap a ja som len prikývla. Vystúpili sme z auta a hneď jeden policajt mieril rovno k nám.

"Vy ste pani Morgasová?" Opýtal sa ma. Len som prikývla. Zabudla som spomenúť, že počas tých pár dní, čo som tam bola sme mali akurát termín na miestnom úrade ohľadom svadby. Keďže som sa tam nemohla dostaviť, tak mi doniesli papiere, ktoré som podpísala, takže teraz som už oficiálne Klára Morfingová Morgasová. Chcela som si nechať svoje priezvisko, pretože to je jediné, čo mi po otcovi ostalo.

"Áno som." Pozrela som na Daniela no ten sa rozprával s druhým policajtom.

"Potreboval by som od Vás pár informácií. Môžeme?" Ukázal rukou bokom, pretože stál pri mne chlap, ktorý bol som mnou v aute. Len som prikývla a prešli sme na bok.

"Takže zistili sme, že za Vami teda muselo ísť aj auto, ktoré ste už spomínali. Potom ste počuli buchot a zrazu ste stratili kontrolu nad vozidlom, je to tak?" Potvrdzoval si informácie, ktoré som povedala aj Danovi.

"Áno." Potvrdila som jeho slová.

"No však, keď som išla do školy odniesť manželovu sestru tak som si všimla, keď som sa vracala ako od nášho auta ide nejaký chlap preč. Neprišlo mi to celkom, že by prechádzal okolo. Skôr mi to pripadalo akoby sa na niečo pozeral na aute." Mykla som plecami a on si to zatiaľ zapisoval.

"Vedeli by ste mi ho aj popísať? Ako vyzeral, čo mal oblečené?" Nadvihol obočie.

"No mohol byť asi sto sedemdesiatdeväť centimetrov vysoký, bol holohlavý. Mal na sebe čiernu mikinu a modré rifle. Tuším mal na krku aj nejaké tetovanie, ale to si už bohužiaľ nepamätám." Mykla som plecami a pozrela naňho.

"Ďakujem veľmi nám to pomôže." Odviedol ma k Danielovi a ten mi pokynul aby som išla dnu. Sadla som si do kuchyne a cítila sa ako keby ma niekto práve zmlátil. Monokel pod okom, obväz na hlave vážne originálne. Povzdychla som si a spravila si čaj. Posrkávala som z hrnčeka a čakala, kedy príde. Bol tam s nimi ešte dosť dlho no napokon prišiel.

"Chytia ho, nemusíš sa ničoho báť." Sadol si vedľa mňa a niečo opäť robil na mobile. Len som sa usmiala a ďalej popíjala čaj.

"Tak tu ste deti moje!" Prišla k nám Esperanza a prisadla si.

"No Klára? Je ti už lepšie drahá?" Pozrela na mňa milým pohľadom a ja som prikývla.

"Áno len si pôjdem asi pospať, pretože som nejako unavená." Postavila som sa a chystala sa na odchod no zadržal ma Daniel.

"Choď do mojej izby." Tuším som nebola jediná, koho táto veta prekvapila. Obe sme na neho pozerali ako teliatko na nové vráta.

"Prečo?" Pozrela som naňho čudným pohľadom a potom na Esperanzu, ktorá bola z toho ešte stále prekvapená.

"Pretože ťa chcem mať na očiach! Donesú ti tam aj veci a budeš tam! Koniec debaty." Postavil sa a s kamennou tvárou odišiel. Nemohla som si odpustiť pretočenie očí.

"Čo mu zase sadlo na nos?" Opýtala som sa zmätene.

"Znamenáš preňho viac než si myslíš Klára." Položila svoju ruku na moje rameno a potom odišla. Nechápala som tomu, no bola som unavená tak som teda išla (ne)ochotne do jeho izby. Okom som ju zbehla a musím povedať, že vždy ma prekvapí keď do nej vstúpim. Sadla som si na posteľ a spomenula si ako mi Esperanza povedala, že tu žiadnej žene nedovolil nikdy spať a ani len si sadnúť na posteľ. Bolo to zaujímavé, pretože kde si potom nosil svoje milenky? Tento chlap bol plný tajomstiev a ja som ich chcela odhaliť za každú cenu...