After The Fall

Pravidlá vzťahu

Vstúpila som dnu a hneď na mňa padli štyri páry oči.

"Dobrý deň." Pozdravila som, pretože som nevedela ako sa zachovať. Bol tu postarší pán, ktorý zrejme je asi jeho otec. Potom tu bolo ešte mladšie dievčatko, ktoré mohlo mať tak desať rokov. Bola veľmi zlatá. Jej veľké kukadlá na mňa pozerali s iskričkami v očiach.

"Vitaj Klára." Prihovoril sa mi postarší muž.

"Klára toto je môj manžel Robert a toto je Danielova sestra Lucia." Pohladkala dievčatko po vlasoch a ja som sa usmiala.

"Rada Vás spoznávam." Darovala som im milý úsmev no priala som si čo najskôr odísť.

"Takže Klára. Musím ti objasniť ako to bude prebiehať." Prešla rovno k veci a sadla som si za stôl. Daniel bol celý čas ticho a niečo robil v notebooku. Musím povedať, že keď bol teraz tak blízko tak vyzeral perfektne. Na pravej ruke mal hodinky a na sebe iba košeľu spolu s kravatou, ktorú mal uvoľnenú. Pristalo mu to veľmi.

"Klára počúvaš ma?" Opýtala sa ma Esperanza a nenápadne s úsmevom pozrela na Daniela, ktorý sa pozrel na mňa no potom späť do počítača.

"Ehm ja áno, pardon len som sa zamyslela." Zahanbene som sklopila pohľad a cítila sa trápne ako ma pristihla pri tom, ako si ho prezerám.

"Dobre takže. O týždeň pôjdete obaja na úrad, kde podpíšete papiere a ja sa potom na verejnosti niekde pred médiami omylom prekecnem, že ste spolu. Prvých pár mesiacov to bude ťažké, keďže budú médiá sledovať vaše kroky všade, kde pôjdete. No dávajte si pozor, pretože môže to byť nebezpečné. Navrhovala by som aby Klára jeden mesiac pracovala normálne v práci a jeden mesiac z domu, čo ty na to Dano?" Pozrela jeho smerom a ja tiež.

"Nemám s tým problém." Odpovedal sucho a mal kamennú tvár. Už sa ani nečudujem, keďže ju má skoro vždy.

"Dobre, potom tu je to, že na verejnosti by ste sa mali správať ako zamilovaný pár. Bozky, držanie sa za ruky a tak." Môj výraz nebol dva krát nadšený, čo si všimli no napokon som prikývla. Esperanza mala stále úsmev na tvári a pozerala len na mňa.

"A myslím, že to je zatiaľ asi všetko." Povedala a pozrela na Daniela. Ten sa postavil a bez slova odišiel.

"Daj mu chvíľu času. Musí to len vstrebať." Žmurkla na mňa a potom sa aj ona pobrala preč. Ostala tu už len jeho sestra a jeho otec.

"Tak Klára ako sa má tvoja rodina?" Pozrel na mňa a listoval nejaké noviny.

"V poriadku." Odpovedala som jednoslovne a spojila ruky, ktoré som mala na nohách.

"Počul som, že vraj máš chorého brata." Noviny položil na stôl a začal sa mi plno venovať. Len som prehĺtla a prikývla. Nebolo mi príjemné sa s ním o tom rozprávať, keďže som ho nepoznala.

"Klára môžeš sa mi kľudne zdôveriť. Poznám tvojho otca." Keď to povedal ostala som mierne prekvapená.

"Vy ste poznal Lucasa?" Pozrela som naňho v šoku. S úsmevom prikývol.

"Ako sa má?" Opýtal sa a mne bolo opäť do plaču.

"On.. už.. nežije." Bolo to ťažké vysloviť no musela som sa premôcť.

"Oh, kedy zomrel?" Opýtal sa ma.

"V deň, keď som sa narodila." Zatvorila som oči a snažila sa zahnať slzy. Chvíľu mlčal no potom prikývol.

"To ma mrzí." Dodal a potom sa pobral na odchod. Jeho sestra už odišla na začiatku nášho rozhovoru preč a tak som tu ostala sama sedieť a utápať sa vo svojich myšlienkach. Ani som nepostrehla, kedy mi začali tiecť slzy po tvári.