After The Fall

Únos

Prebrala som sa na to ako ma ukrutne bolí brucho. Automaticky som sa zaňho chytila a nahmatala som obväz. Zľakla som sa, keďže čakám dieťa. Dnu vošiel doktor a usmial sa na mňa.

"Tak slečna. Konečne ste sa prebrali. Ničoho sa nebojte vaše dieťa je v poriadku a vy tak isto. Mali ste veľké šťastie lebo stačilo pár milimetrov a mohlo ho to zasiahnuť." Pozrel na mňa a niečo zapisoval do papierov. Len som prikývla a bola ticho.

"Nechám Vás oddychovať a neskôr sa za Vami zastavím." Usmial sa a odišiel. Hlavu som dala opäť na vankúš a uľavene si vydýchla. Dvere sa zrazu otvorili a keď som zbadala Daniela vypleštila som oči.

"Čo tu robíš?" Zachraptela som a zabodla svoj pohľad von oknom.

"Prečo si mi to nepovedala? Do pekla Klára! Prečo som sa to musel dozvedieť od doktora, že si tehotná?" Pýtal sa ma a mne už bolo do plaču.

"Chcela som ti to povedať, ale..." Odmlčala som sa a ak nie je debil tak to pochopil. Pocítila som ako moju ruku vzal do jeho rúk a zanechal na nej malý bozk.

"Klára prosím ťa. Vráť sa späť." Otočila som naňho svoj pohľad a neverila som vlastným ušiam. On ma chce nasrať aj v takomto stave?! Chystala som sa mu vynadať no predbehol ma.

"To, čo sa stalo na večierku nebolo tak ako si myslíš. Ona sa na mňa vrhla a nemal som ani šancu sa spamätať. Zohralo sa to tak rýchlo, že som bol z toho vykoľajený. Klára musíš mi veriť prosím. Páčilo sa mi, keď som bol v tebe a držal ťa v náručí. Sofia je len pijavica, ktorá túži po mojich peniazoch." Jeho oči pozerali do tých mojich a po prvý krát v živote som nemala žiadne slová. On mi tu práve vyznáva lásku? Daniel Morgas, najbohatší chlap a lámač ženských sŕdc mi vyznáva lásku? Síce tie dve slová nepovedal no existuje aj iný spôsob na vyznanie.

"Prosím ver mi." Svoj pohľad som opäť zabodla na okno a pozrela na chvíľu von. Obloha bola modrá a na nej nebol ani jeden mráčik.

"Verím ti." Povedala som potichu a pozrela naňho uslzenými očami. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Neverím, že to sama priznávam no aj cez to, že ma niekedy dokáže parádne nasrať a najradšej by som ho zabila na mieste ho ľúbim. Áno, presne tak! Ľúbim Daniela Morgasa. Potom presunul svoju ruku na moje bruško a jemne ho pohladkal. Moje telo sa pod jeho dotykom zachvelo na čo sa usmial.

"Myslela som, že ho nebudeš chcieť." Pozrela som naňho opäť neutrálnou tvárou a on sa zamračil. A je to tu opäť.

"Ako si si to mohla myslieť?" Videla som, že sa ho to dtklo a úprimne som ho takto ešte vôbec nevidela.

"No celý čas si sa ku mne správal tak divne. Nevedela som, čo si mám myslieť. No a keďže viem, aký prístup si mal k ženám tak som si to nejako spojila dokopy." Mykla som plecami a s aukaním sa posadila. Dal mi za hlavu jeden vankúš, aby sa mi sedelo pohodlnejšie.

"Som v ťažkej situácii Klára. Musíš ma pochopiť." Povedal to bez emócií a toto som priam na ňom zbožňovala. Vždy vedel zmeniť náladu z minúty na minútu.

"Ach tie ti tvoje nálady." Zakňučala som a usmiala sa. Všimla som si, že nadvihol pravý kútik úst no potom opäť nahodil kamennú tvár.

"Zajtra sa za tebou zastavím." Daroval mi úsmev a potom spravil niečo, čo som nečakala. Dal mi malý bozk na moje zatiaľ ploché bruško a odišiel. Ja som si ľahla a do pár minút som zaspala.

Keď ma prepustili z nemocnice tak som sa vrátila späť do svojho bytu. Nesúhlasila som s tým, že sa k nemu vrátim. Potrebovala som nejaký ten čas na rozmýšľanie. Zazvonil mi telefón a ja som ho zdvihla. Moja nálada sa však otočila o 180 stupňov, keď som započula Dušanov hlas.

"Tak čo zas chceš?" Opýtala som sa unavene.

"Klára prosím teraz ma musíš vážne vypočuť. Je to veľmi dôležité." Povedal to roztraseným hlasom a došlo mi, že nás sa to asi teraz netýka.

"Pokračuj." Vyzvala som ho a sadla som si.

"Ide po tebe Frederik. Chce niečo, čo si mu vraj v minulosti vzala." Keď som počula jeho meno stuhla som. Ja že som mu niečo vzala?! To ma chce vážne teraz nasrať?!

"Čože?! A čo som mu do riti ja tak mohla vziať huh?" Zavrčala som do mobilu a vraždila svoju podlahu na zemi.

"Vraj je to niečo, za čo budeš trpieť." Keď to povedal tak som nemohla uveriť vlastným ušiam. Rozlúčila som sa s ním a hovor vypla. Mobil som hodila na gauč a zavrčala. Debil! Frederik ešte oľutuje, že ma chce zabiť! To by to prv však musel vedieť Daniel a to neprichádza do úvahy. Dobre hlavne sa ukľudni Klára, pretože to neprospieva dieťatku. Oh maličký na teba úplne zabúdam.

Prešlo pár dní a samozrejme Daniel ma vyhodil hneď z práce, že mám byť doma. Tak teraz ležím v jeho posteli a pekne sa nudím. Napokon, keď som stále odmietala k nemu ísť tak si po mňa prišiel osobne a to som nemala možnosť sa brániť, pretože ma presvedčil tým, že sme napokon spolu skončili opäť v posteli. A druhé kolo sme si dali v sprche. Nesúďte ma! Ja za to nemôžem, že je neodolateľný a moje telo po ňom túži ako človek, ktorý miluje čokoládu.

"Klára?" Oslovila ma od dverí Esperanza a ja som otočila na ňu svoju hlavu.

"Máme obed. Prídeš?" Opýtala sa milo. Prikývla som a postavila sa. Zišli sme dole do jedálne a posadali sme si k stolu. Lucka si sadla ku mne a usmievala sa na mňa. Daniel sa k nám pripojil až keď sme skoro dojedli.

"Čo dnes máte v pláne?" Pozrela na nás a my sme obaja pozreli na seba.

"No Daniel pracuje a ja sa pôjdem asi prejsť k ohrade." Odpovedala som.

"Môžem ísť s tebou?" Pozrela na mňa Lucka so smutnými očami a ja som sa široko usmiala.

"Samozrejme ty anjelik." Žmurkla som na ňu a brnkla ju po nose.

"Ale až keď zješ celý obed." Nadvihla som pravý kútik úst a uškrnula sa.

"Ale no taaak." Videla som, že sa naštvala a založila si ruky v bok. No potom sa pustila do jedla a Esper na nás pozerala so smiechom.

"Budeš skvelá mama." Naznačila mi perami a ja som sa slabo usmiala. To dúfam aj ja.

Poobede sme zašli pozrieť sa k ohrade kde bol aj Démon.

"No ahoj ty huncút." Zasmiala som sa a pohladkala ho.

"Ako to, že ťa počúva? Veď jediný koho počúva je Dano." Pýtala sa a hodila mu jablko.

"To netuším. Možno cíti, že sa ho nebojím a dokážem mu čeliť." Uchechtla som sa.

"A dokážeš čeliť aj mne?" Padla otázka za mojím chrbtom a ja som stuhla. Nepríjemné spomienky sa mi vrátili späť do hlavy a mala som čo robiť aby som stála pevne na nohách.

"F-Fr-Frederik?" Otočila som sa naňho a poza môj chrbát ukázala Lucke nech utečie. No nestihla, keďže ďalší dvaja ju chytili.

"Čo s ňou pane?" Opýtali sa ho a jeden ju držal na rukách.

"Zbavte sa jej." Povedal s úsmevom a obzrel si ma.

"Nie!" Skríkla som no strelil mi facku.

"Spravím čokoľvek len ju pustite." Pošpekala som a pocítila jeho ruku na mojom páse.

"Dobre cukrík. Pobozkaj ma." Bola to odporná požiadavka no musela som. Naklonila som sa k nemu a priložila svoje pery na jeho. Modlila som sa čím skôr nech to skončí. Keď sa tak stalo pokynul na chlapov a oni ju pustili.

"Prepáč Zlatko." Posledné slová, ktoré som počula než ma ovalil tupím predmetom a upadla som do bezvedomia.

Prebudila som sa až na to ako niečo buchlo. Keď som otvorila oči zbadala som tmavú miestnosť. Pocítila som, že mám niečo na tvári zaschnuté. Zrejme to bola asi krv, ktorá sa mi spustila, keď mi strelil. Trhla som rukami no do koži sa mi zaryli putá a ukrutne to zabolelo...