After The Fall

Ako som mohla veriť..

Na ďalší deň som za zobudila až o desiatej ráno a to tu už nebol. Rýchlo som sa obliekla aby tu náhodou niekto nevtrhol a ešte by sa začal pýtať, prečo som nahá. Akurát keď som si cez hlavu dala tričko do izby vtrhla Esperanza.

"Oh Klára dobre že si tu. Musíš zaniesť Lucku do školy lebo ja mám prácu." Usmiala sa na mňa.

"Samozrejme. Žiadny problém." Darovala som jej milý pohľad a pobrala sa preč.

"Oh mimochodom, dúfam, že noc bola dobrá." Žmurkla na mňa a potom zatvorila dvere. Ja som vyvalila oči a sadla si na posteľ. O môj bože! Dúfam, že nemyslela to, na čo myslím práve ja.

Keď som sa naraňajkovala tak som nasadla do auta a čakala na Lucku. Prišla po desiatich minútach a široko sa na mňa usmiala. Odniesla som ju do jej súkromnej školy a potom sa s ňou rozlúčila. Samozrejme za mnou bolo jedno auto s ochrankou. Zaparkovala som pred firmou a mierila rovno do mojej kancelárie. V hlave sa mi neustále vynárali spomienky na včerajšiu noc a mala som na tvári neustále úsmev. V práci som čo to pobudla a spravila potrebné veci na nové zákazky. Domov som sa vrátila až na obed, kde už všetci sedeli v jedálni a obedovali.

"Ahojte." Pozdravila som ich a všetci pozreli mojim smerom. Odzdravili sa a ja som si prisadla.

"Klára na zvyšok dňa už nikam nechoď. Musíme sa pripraviť na ten večierok." Usmiala sa na mňa Esper a žmurkla. Len som prikývla a pozrela na Daniela. Ten sa venoval mobilu a okolitý svet ignoroval. Trochu mi to bolo aj ľúto. Zrejme to pre neho včera bol len ďalší úlet. Bola som na seba nehnevaná.

Obzerala som sa v zrkadle a musela som povedať, že mi to pristalo. Mala som na sebe modré šaty, k tomu biele lodičky a vlasy som si pekne vyžehlila. Na perách som mala iba pomadu a na hlave čelenku, na ktorej bol kvet. Vyšla som z izby a mierila rovno von, kde nás už čakali autá.

"Oh aká si nádherná." Pochválila ma Esper a Daniel si ma obzeral. Podišla som bližšie k nemu a pozrela naňho. Mal na sebe tmavomodrý oblek ušitý presne na mieru. Dalo by sa povedať, že sme sa zladili, pretože moje šaty mali skoro rovnaký odtieň farby.

"Si krásna." Pochválil ma a pozrel do mojich očí.

"Ďakujem, aj ty nie si na zahodenie." Žmurkla som naňho a on sa len uchechtol. Nasadli sme do auta a mierili na večierok, ktorý mal byť v prenajatej hale niekde v meste. Keď sme tam dorazili tak hneď ako sme vystúpili z auta von sa na nás otočili kamery. Och! Fotili nás akoby sme boli nejaký úkaz. On je Klára no ty nie. Pripomenulo mi moje svedomie a malo pravdu.

"Páni Morgasová! Pozrite do kamery."

"Páni Morgasová! Pozrite do objektívu.

"Pán Morgas pozrite sa sem." Z každej strany na nás niekto rozprával a my sme sa čím skôr snažili dostať dnu. Večierok prebiehal v plnom prúde a nastal čas na dražbu.

"Takže milé dámy a páni! Máme tu úchvatný kúsok tohto večera! Náhrdelník, ktorý má v sebe pravé rubíny! Je veľmi jednoduchý no za to okúzli každú dámu!" Keď som ho konečne zbadala bol priam úchvatný. Nič krajšie som v živote nevidela.

"Začiatočná ponuka je 23,567,098€" Povedal do mikrofónu a ja som vypúlila oči.

"Pane bože to je drahé." Povedala som si sama pre seba no zabudla som, že je tu aj Esper.

"Oh to veru je drahá. No ale je krásny, že?" Pozrela na mňa a ja som prikývla no stále som pozerala na ten náhrdelník. Bol v skutku nádherný a však príliš dráhy.

"45,678,900€ po prvé" Ozval sa a začal odpočítavať, keď niekto zvýšil jeho cenu. Všetci sponzori mali v rukách zariadenie, na ktoré mohli zadať hodnotu šperku, ktorý sa práve dražil.