Regarde!

27

„Počuješ to?"

    Kdesi v diaľke, za rohom, kam oko nedovidelo, kov s hučaním a typickým bublaním prerážal vzduch. Motor vrčal, triasli sa z toho steny vysokej budovy. Hluk sa neustále približoval.

„To znie ako..."

...vrtuľník.

     Rozbehli sa do susednej miestnosti, zastali pred veľkým oknom od podlahy až po strop a obom im padla sánka. Masívny stroj prelietal až nebezpečne blízko, sklo v ráme nadskakovalo a melodicky rezonovalo nevykúreným salónom.

    Pilota kvôli tmavým sklám nevideli, ale tam, kde by mali byť dvere stála...Daphne. Nepochybne to bola ona aj keď vyzerala úplne inak. Stála na hrane, pokojne by mohla spadnúť,  rozpaženými rukami sa držala rámov, opieral sa o ňu vietor. Vlnil chlpatý kožuch, ktorý mala na sebe, rozvieval jej vlasy okolo tváre. Pozrela sa priamo na nich ale nevenovala im ani len náznak nesmelého úsmevu ako to mávala vo zvyku. Jednou rukou sa pustila aby si mohla založiť prameň červených vlasov za ucho.

   Sidonie sa oprela rukami o vibrujúce sklo, zanechávala na ňom mastné odtlačky. Pritláčala k oknu tvár aby na Daphne lepšie videla. Vrtuľník bol stále v pohybe, kráčala popri ňom a keď začal naberať na výške, rozbehla sa na úzku chodbu a hore po schodoch.

    Utekala až na samý koniec schodiska, kde sa celou silou oprela do ťažkých protipožiarnych dverí. Otvorila ich a zastala na štrku. Chránila si tvár predlaktím, vrtuľník akurát pristával a rozfúkal všetok prach. Žmúrila oči, vytvárala si clonu z mihalníc a neverila tomu, čo videla. Daphne. Vyskočila. Pri dopade sa trochu prikrčila k zemi aby lepšie udržala rovnováhu, vrtuľník bol stále tak dva metre nad zemou. A Daphne z neho vyskočila. Tá Daphne, ktorá sa červenala a pila obyčajnú sódu v bare a milovala Chūyu a bola úplne zlomená, keď odišiel. Áno, tak presne táto Daphne teraz stála pred Colette, na streche budovy mafie a prehrabla si vlasy.

   Bola to ona a zároveň nie. Žiarivo zelené oči zmatneli, nabrali horúčkovitý lesk. Vyčerpanie sa vpísalo aj do hlbokých tmavých kruhov pod spodným viečkom, ktoré akoby ťahali celú tvár k zemi. Tenkou vrstvou obalili vystúpené kosti, ktoré sa kedysi priateľsky guľatili. Pod nimi sa černela hlboká prepadlina a takých prepadlín bolo na nej tele badať viac. Okolo kľúčnych kostí, šliach na krku, medzi kĺbmi prstov, pod rebrami, okolo zápästia. Vtiahla nezdravo suché pery dovnútra úst a nesmelo si pretiahla dlhé rukávy cez prsty pripomínajúce skôr rybie kosti ako niečo ľudské a žensky dievčenské. Popravila si sivý kožuch z myších kožtičiek. Úplne sa v ňom stratila. Schoval všetko okrem tej strašidelnej tváre s vypúlenými očami.

Colette mala toľko veľa otázok. Chcela tasiť meč, ktovieprečo sa necítila v bezpečí.

„Ahoj, Colette. Tak rada ťa zase vidím."

    Zatvorila oči a keď ich potom otvorila a Daphne aj vrtuľník, to všetko tam stále bolo, povedala si, že musí byť statočná a tváriť sa, že toto všetko sa stáva stále a je to úplne normálne.

„Daphne, zdravím ťa. Vie Chūya, že si v meste?"

    Prečo nemáš na hlave čiapku? Prečo si práve zoskočila z vrtuľníku? Prečo si sem prišla vrtuľníkom? Prečo práve sem? Vieš vôbec, kde si? Vieš, že je to nebezpečné? Vieš, že vykláňať sa z vrtuľníkov bez dverí je veľmi nebezpečné? Prečo si nepovedala, že prídeš? Prečo si prišla? Kto sú tí ľudia, čo teraz z toho vrtuľníku vystupujú? Prečo prišli? Prečo prišli práve sem? Čo tu robíš, Daphne?

„Áno, vie o tom. Tesne sme sa minuli."

„Minuli? Chūya niekam šiel?"

   Neodpovedala jej. Namiesto toho sa otočila a povedala niečo vo svojom rodnom jazyku tým ľuďom za ňou.