Regarde!

1

Sidonie a Emily sú dve úplne rozdielne osoby. 

Emily má rada rána, keď svitá a Sidonie si rada pospí.

Emily stále tancuje a Sidonie sa radšej len pozerá.

Emily bojuje za práva zvierat a Sidonie pripraví na večeru surové konské mäso.

Emily sa rozpráva a Sidonie zabíja bez otázok, bez milosti.

Emily bola normálna a Sidonie...Sidonie bola psychopat.

Emily je veľmi senzitívna, rozumná a milosrdná, oplýva duševnou veľkosťou zatiaľ čo Sidonie bola smelou bojovníčkou.

    Akutagawa by povedal, že duša jednej je biela a duša tej druhej zas čierna. Ale neskôr si uvedomí, že zlo a dobro sú veľmi subjektívne objekty, dve stránky jednej mince a niekedy zabudnete, ktorá je ktorá. Svet nie je len čierno-biely.

    Pýtam sa, je možné aby dve takto rozdielne osoby mohli žiť pod jednou strechou a zdieľať rovnakú minulosť? Je možné, aby dve takto rozdielne sestry boli spriaznenými dušami?

„Ľudia majú v mysliach vsugerované, že zlo je zlé. Ale ja sa necítim zle."

    Otec tvrdieval, že tá jedna je pokojom a tá druhá akciou. Jedna je princeznou a Sidonie je rytierom.

Možno preto teraz stála v jednej z mnohých bočných ulíc – každý rytier chráni svoju princeznú.

   Nech už sa zaženiete akokoľvek silno, hodený kameň bude stále pomalý. Pomalý, pomalý, pomalý. Takto môžete len ťažko niekoho zabiť. Jedine, že by ste ho nehodili rukou.

   Prázdne kartónové škatule, v jednej spala čierna mačka. („To nosí šťastie," povedala by Emily.) Nad ich hlavami sa sušila bielizeň a nad bielizňou preletel holub. Zo zeme sálalo teplo a niekde vzadu bolo veľa vriec s odpadkami. Bočné ulice sú v niečom krásne. Vykresľujú sa ako temné miesta a pri tom sú také obyčajné a úprimné.

   Stena budovy po jej pravici praskla a kusy omietky sa zosypali na zem. S jemným prachom sa hral vietor. Muži v čiernych oblekoch a tmavomodrých kravatách zostali stáť na svojej strane, zatiaľ čo Colette stála na tej svojej. Okuliare s tmavými sklami pôsobili desivo a príšerne, takým ľuďom nemôžete nikdy veriť. Každý z mužov bol ozbrojený, vycvičený zabíjať. Bolo pre nich jednoduché, zbaviť sa obyčajného dievčaťa. Len keby Sidonie-Gabrielle Colette bola obyčajná.

   Pri príchode na toto miesto stúpila do kôpky kamienkov, ktoré cítila aj cez podrážku bežeckých topánok. Vybavila si ich tvar. Ich formu, farbu, to, ako tam ležia a to ako by dokázali niekomu prevŕtať hlavu, keby ich zhodila zo skutočne vysokej budovy.

  Muži boli v pomykove. Majú sa s dievčaťom najprv pohrať a potom ju zabiť? Alebo ju rovno zabiť?

  Jeden z kamienkov sa pohol, zdvihol do vzduchu akoby bol priviazaný na tenkom lanku a vyletel vpred. Colette v čiernych očiach zažiarila smrť.

   Kamienok letel tak rýchlo, až svišťal, splynul so vzduchom a hral rolu zlatého náboja. Trafil jedného z mužov, prevŕtal mu lebku nad pravým uchom a vyletel von z opačnej strany. Následne sa zaboril do hlavy druhého muža a takto postupne padli na zem všetci štyria, mŕtvi. Netrvalo to dlhšie ako sekundu.

  Klame, kto tvrdí, že pomsta neprináša nijaké potešenie.

Zohla sa k bezvládnym telám a vzala im toľko zbraní, koľko len zvládne odniesť. Pohladkala čiernu mačku, ktorá pod jej rukou spokojne zapriadla.

„Vzala by som ťa k nám domov, keby sme už nemali chameleóna."

   Mačka zavrela oči a oblízla si labku. Akoby hovorila: Aj tak by som s tebou nikam nešla. Je mi tu dobre.