Regarde!

41

     Sedí na stoličke vedľa Gin. Chodba pred Moriho ordináciou je tichá a temná. Rozostavili po okolí lampáše a sviečky rôznych veľkostí, vosk pomaly stekal, so syčaním schol na drevených podlahách.

    „Je to moja vina, moja vina, moja. Za všetko môžem ja, ja som na vine," nariekal Atsushi. Opakoval svoju mantru nešťastného dieťaťa, nepochopenej mysle. 

    Higuchi vedľa neho si hlasno vyfúkala nos do látkovej vreckovky ale jej sople stále nenaberali konca. Medzi perami otvorených úst jej praskla veľká bublina zo slín, tvár mala červeno-fialkasto-sivú ako novorodenec. „Ak zomrie," smrkla, „aj ja zomriem. Zomriem a už nikdy nebudem žiť. No najprv sa musím postarať o pohreb. Treba vybrať kvety, urnu." Zlomil sa jej hlas, začala nanovo usedavo plakať.

    Gin sa roztriasla brada, v prstoch zvierala látku nohavíc, šponovala ju okolo špicatých kolien. Odkedy sa Colette vrátila, neprehovorila. Ani nemusela. Stačil jeden pohľad na jej biele tričko a štíhle paže ostriekané schnúcou krvou a bolo jej jasné, čo sa stalo. 

   Colette sa neprezliekla a tiež nič nehovorila. Ani nedýchala. Nedvíhala sa jej hruď. Nežmurkala. Nezaostril sa jej pohľad. Upadla do bezvedomia, rovnako ako Ginin brat.

    „A to som mu nestihla povedať, čo som cítila. Akutagawa, senpai!" Higuchi posledné slabiky žalostne pretiahla do ďalšieho zavitia.

    Colette zodvihla zreničky k obočiu, spolu splynuli v chladnom tieni. Vyletela dopredu, nohy jej stoličky ani nestihli zaškrípať. Jednou rukou zdrapla Higuchi pod krkom, druhou Atsushiho. Nadvihla ich do výšky, kopali nohami vo vzduchu. Škriabali jej predlaktia, otvárali staré rany, ktoré začínali nanovo krvácať. Čím viac sa bránili, tým pevnejšie ich pritláčala k studenej stene, tým tuhšie im zvierala hrdlá. Prebúdzal sa v nej démon. Beľmo jej očí zaniklo, všetko splynulo v jednom odtieni jednoliatej čiernej ropy. Hydra na jej chrbte ožila, blikotala, pomyslene plazila svoje slizké končatiny po lebkách. Desila obete, chrčali, prosili ju pohľadom aby prestala. Ale ona nedokázala prestať. Už nikdy neprestane.

   Zasiahla ju príšerná bolesť. Zabára hlavu do vankúša, ponára ju do umývadla plného vody a kričí. Vrieska z plných pľúc. Je to šialený, trieštivý, zimomravý zvuk. Tvár má mokrú od sopľov a slín a sĺz a aj tak stále kričí. Hrozivý hluk sa stupňuje pískaním v ušiach, bublaním krvi a hučaním hlavy. Ona však nič z toho nepočuje. Je hluchá. Je slepá. Nevidí čo robia jej ruky, necíti napätie v priestore. A ten strach...

„Colette."

    Ona je smrtonosná. Je skazonosná. Je zbesilá a je rýchla. Tak prečo si ma nikdy nemal rád, Otec? Nepotrebuje lásku, ale uznanie by sa niekedy hodilo. Vďaka. Úcta. Prečo si aj o mňa nebojoval tak ako o Emily? Chcel si sa ma neskôr zbaviť? Čo bol vlastne tvoj plán, Otec? Zabi ich. Zabi ich všetkých. Všetkých.

„Colette."

Prečo si sa ma bála, Emily? Drahá sestrička, ty vzácny hmyz? Ani tebe som nebola dosť dobrá?

„Colette."

    Chūya. Lezieš mi na nervy a ja leziem na nervy tebe. Tak sme sa predsa dohodli. V podstate kvôli nej teraz stojí Daphne na hrane smrti a ako by to nestačilo, ešte si predstavila že by ju zabila labutienkou. Prestaň predstierať, že ti na mne záleží, Chūya . Skočila na ňu divná hmota. Lepkavá, obratná. Stačil jeden pohyb a Colette sa hmoty úspešne zbavila. Už ju nikto nezdržoval.

„Colette. To stačí."

    Táto tma, toto celé. Keby som nezabila Seiichiho. Keby som bola silnejšia. Povolila som, zjemnela, zanedbala som svoj tréning. Pozri sa mi do očí, do mojich čiernych očí a povedz, že ma miluješ. Takú aká v skutočnosti som. Takúto. Nedokážeš to. Ja nie som ja. Nedýcham a nežmurkám, mlčím a zabíjam.

    „Colette." Pri uchu jej znel dôverný hlas. Rozhodný, chlácholivý ale priamočiari. Postupne naberal intenzitu hnevu. Prihováral sa jej z miesta kam by sa rada dostala. Natiahla sa za tým hlasom. Prosím, vezmi ma so sebou. A možno, možno ak pritlačím, zomriem. Pod prstami jej pomaly pulzovali vyhasínajúce životy. Nebránia sa. Zabi ma, lebo ich zabijem, prihovárala sa hlasu.

    Mal položenú ruku na jej ramene, hriala ju cez tie franforce, ktoré boli kedysi rukávom. Nespúšťala pohľad z obetí, ale pomaly otáčala hlavu za hlasom. Tmou presvitala prenikavá červená. Rozpínala sa ako opar po daždi. Stúpala z hôr a spájala sa s oblohou. Nepálila, hriala skrehnuté prsty. Pomaly sa z nej vynárali modré oči, klobúk, kabát vejúci ako superhrdinský plášť. Chrupčanie lebiek ustalo, vydra naťahovala svoje dlhé krky za svetlom. Nepoznala ho, priťahovalo ju to. Otočila sa k nemu celým telom, spravila krok dopredu. Zem sa pod jej ťažkými nohami prelomila, padala do priepasti. Červené svetlo vybuchlo a zalialo ju pálčivou žiarou.

Vyplávala na hladinu, nadýchla sa. Pustila Blondínku aj Tigra a pritiahla ruky k telu.

    Higuchi sa zošuchla po stene na zem, vedľa Gin. Obom ovísali hlavy v bezvedomí, dýchali prerývane.

   Atsushi spadol na ruky, zostal ležať na bruchu. Snažil sa nadvihnúť, ale telo ho neposlúchalo. Kašľal, chrčal, v suchom hrdle mu kloktalo.

   Colette cúvala dokiaľ mohla. Potkla sa a spadla na zadok. Neprestávala sa však vzďaľovať od troch tiel. To pískanie v ich hrdlách. Tie podliatiny na ich krkoch. Podliatiny v tvare jej prstov. Držala si ruky pred tvárou. Triasli sa, za nechtami mala krv. Sladkú, známu. Och nie. Nie, nie, nie. Spomenula si, kto leží za tými zavretými dverami. A stále videla tie telá. Toho obrazu sa nezbaví. Tie podliatiny, to pískanie. Nevie ako ublížila Gin. Prekryla si rukami tvár,  schovala hlavu medzi kolená.

   Kolíše sa vo vajíčku dopredu a dozadu. Špičky topánok na zemi, špičky topánok nad zemou. Vôňa krvi. Jeho krvi. Farba podliatin v tvare prstov. Jej prstov. Nepredstieraj, že ti na mne záleží. Prečo si ma nikdy nemal rád? Hydra sa búri v klietke ale pomaly zaspáva. Vysilená.

Medzi jej prstami sú dobre badateľné čierne oči. Matné, bez lesku.

    Chūya si k nej drepne s kolenami od seba. Ľavou rukou si ležérne drží zápästie pravej, opiera sa lakťami o kolená. Dopraje jej čas na zotavenie. V svetle sviečok vyzerá jeho kolegyňa desivo. Štíhle telo zababrané krvou, doráňané paže, temné tetovanie. A ten jej vydesený pohľad!        

     Opatrne zložil zadok na zem, v mihotavom svetle pôsobil vyspelejšie, pokojnejšie. Natiahol k nej ruky a privinul si ju na hruď. Hlasno mu dýchala na krk, nevedela dostať dostatočne veľa kyslíka do pľúc. Sedela medzi jeho kolenami, chránil ju ako by chránil sestru. Triasla sa po celom tele a hoci od neho bola vyššia, úplne sa v jeho zovretí stratila.

Oprel si líce o jej temeno, kýval sa s ňou, hladil ju po vlasoch, šepkal. Tíšil ju kým nezaspala.