Regarde!

12

         Sedela na tvrdom ležadle, Mori jej šikovne zaväzoval ranu. Otáčal obväzom v silných a pevných rukách s dlhými elegantnými prstami. Za zavretými viečkami videla ten obraz ako mihotajúce svetlo lampy.

    „Povedal som ti, že sa nemáš prepínať." Jeho hlas bol melodickou uspávankou. Pozmenila svoju predstavu o liečení ovčích kiahní. Pokiaľ to bolo takéto, nemohlo to byť desivé. Mala chuť si ľahnúť, vystrieť sa a zaspať. Nie len na jedno oko. Nie len na chvíľu ale poriadne a tvrdo. Možno by tu bola v bezpečí.

„Bol by som oveľa radšej, keby si aspoň na pár dní fungovala ako tajná zbraň."

Otvorila oči, úplne triezva a prebratá. „Ako to myslíš?"

„Keby si bojovala zo zálohy."

„Chceš sa ma zbaviť?"

„Vôbec nie. Iba navrhujem, že by si si mala istý čas odpočinúť."

„Odpočívať budem v hrobe."

    „A takto tam skončíš skôr ako bude nutné." Opatrne položil jej chodidlo na podložku, teplými prstami dlho objímal jej členok. Pustil ju a zohol sa pre bežeckú topánku. Začal na nej uvoľňovať neónové šnúrky, vystrčil vnútorný jazyk, zväčšil otvor na nohu aby sa jej dala topánka pohodlne obuť.

„Takže sa mám niekde schovať a vyliezť až keď budú ostatný zranený alebo polomŕtvi?"

„V podstate." Podal jej topánku a pozoroval ako sa obúva.

    Predstava, že by všetci ostatný bojovali a ona by sa „schovávala v tieni" ju vyčerpávala. Vyskakovala z tieňa aby mohla nehlučne odstrániť nepriateľa, brať životy rýchlejšie ako smrť. Toto ale Mori nemal na mysli. A čo mala teda robiť? „Och, sorry, mám bojovať zo zálohy. Keď omdlieš, zakrič." Nie, niečo také sa nesmie stať.

„Neber si to osobne, Colette."

„Je to osobné." Zoskočila z ležadla na zdravú nohu, krívala preč.

    Mori si vzdychol, keď okolo neho prešla a rozrazila mysľou dvere. Zavreli sa za ňou tak silno, až sa lampa nad jeho hlavou rozkývala.

   Kráčala chodbou a uvedomovala si svoju smrteľnosť viac ako kedykoľvek predtým. Noha ju pálila a jej napadlo, že by o ňu mohla prísť. „Ak je vám Cuthbert na príťaž, zbavte sa ho!"1 Oprela sa o stenu, chcela vykríknuť. Cítila ako nanovo polámané kosti zrastajú.

„Colette, môžeš na slovíčko?"

   V okamžiku sa vystrela a chladne odvrátila od Tachiharu aby nevidel čo cíti. Nesmela sa nechať ovládnuť akoukoľvek emóciou.

    Otvoril dvere za jeho chrbtom, nechal ju vojsť prvú. Neustále pozoroval, či ich niekto nesleduje akoby mal za lubom niečo záškodné.

„Čo povedal Boss?"

    Obzerala si zasadačku. Pokrčené kreslá pripomínali poskladanú tvár anglického buldoga, smrdeli kožou. Tu sa rokovalo o exporte smrti. Život mal nižšiu cenu ako niektorý z obchodov, ktorý sa v tejto miestnosti uzatvoril. „Že sa to rýchlo hojí. Budem v poriadku."

Nedôverčivo prikývol.

    Colette sa na neho radšej nepozrela a zovrela opierku jedného z kresiel. Ohrnula peru a prehĺtala žlč. Ten sviniar! Ten podliak! Tá špina!! Ako mohol?! Ako mohol?! To o tom teraz vedia všetci? V jej vnútri sa rozhorel plamienok zúrivosti. Všetci vedia, že je slabá? Dostane prezývku Krívajúca? Nesmiem dovoliť aby ma ovládla akákoľvek emócia.

   „Niečo pre teba mám." Z miesta odkiaľ inokedy vyťahuje strelné zbrane odrazu vyhrabal wakizashi a kôpku shurikenov. 

Spoznala by ich aj v tme a so zavretými očami.

„Rýchlo si to vezmi, necítim sa dobre, že to mám pri sebe."

    Prevzala si meč, pevne držala rukoväť nasiaknutú potom jej predkov. Zbraň bola jej súčasťou a zároveň nebola. Naposledy ju videla vo vybuchujúcej budove. Kov musel predsa pohltiť požiar, musel zapadnúť prachom a kameňom. A shurikeny? Kto sa vrátil aby ich vytiahol z mŕtvych tiel, zo studeného kameňa? „Ako si sa k tomu dostal?"

   „Doniesol mi ich Akutagawa." Stále sa nervózne obzeral okolo seba, postupne vyberal ďalšie a ďalšie shurikeny. Z predných aj zadných vreciek nohavíc, z horných aj spodných, vnútorných aj vonkajších vreciek bundy, spoza rukávov.

„A ty si ich opravil?"

   „Malina." Našiel nejaké shurikeny aj za chrbtom, vyťahoval ich spoza pásu nohavíc. Mal ich nebezpečne obviazané okolo členkov aj zospodu topánok.

Colette si všetky prevzala. „Čo som ti dlžná?"

   „Mne nič. Akutagawa za ne už zaplatil." Pošúchal si zadnú stranu stehien akoby hľadal shurikeny, ktoré mu spadli do nohavíc.

„On za to...zaplatil?"

„Uhm. Beriem päťdesiat percent nad trhovú cenu."

„To si drahý."

„Ale dobrý," zaškeril sa, už pokojný.

1 Umelá noha špiónky Virginie Hallovej sa volala Cuthbert. Pri prekračovaní Pyrenejského pohoria s ním mala problém a napísala o tom svojim zriadencom. V Londýne nevedeli, že svoju nohu pomenovala a odpísali jej, nech sa Cuthberta zbaví, ak jej je na príťaž.