Regarde!

11

 „Čo robíš dnes večer?" Zatarasila mu cestu, kráčala pospiatky a pozerala sa do jeho tváre.

     Akutagawa sa veľmi snažil ignorovať ju. Neotváral oči, nevyťahoval ruky z vreciek. „Čo ťa do toho?"

    Odhodlane kráčala stále ďalej. Noha ju bolela a pre lepšiu stabilitu vyrovnávala balans kývaním rúk. „Dobre. Tak to zruš."

Prudko zastal a roztvoril oči, z pohľadu mu sršali blesky. „Čože?"

    Vzdychla si a vytiahla zo zadného vrecka nohavíc dve trošku pokrčené vstupenky na výstavu do galérie. Rozprestreté ich držala pred jeho očami.

„Skadiaľ to máš? Veď bolo všetko vypredané."

   Podarilo sa jej udrieť na presne tú strunu, na ktorú mala v pláne udrieť a teraz jej v ušiach hrala krásna melódia. „Kto hľadá, nájde."

    Na všetko čo sa doteraz udialo zabudol a dokázal vnímať len tie dva kusy papiera. Opatrne si ich prevzal a prezeral si ich ako poklad vylovený z hlbín oceánu.

    Prikývla. V jej hrudi sa začínal rozprestierať hrejivý pocit podobný tomu, ktorý sa jej zmocňuje pri pití čaju. Nechcela myslieť na chvíle keď jej hnev zatienil zorné pole a už vôbec nechcela myslieť na to, že bol Akutagawa jednej z takých chvíľ svedkom. Potrebovala túto skutočnosť prebiť niečím príjemnejších. Vytrhla mu z rúk jednu zo vstupeniek a zamávala ňou vo vzduchu. „Tak sa uvidíme večer."

    Zostal sa pozerať na tú osamelú vstupenku v jeho rukách. Doma si vyzliekol kabát, sadol na gauč a stále sa v nemom úžase pozeral na tú vstupenku.

    Nemá žiadny dôvod, prečo by tam s ňou mal ísť. Jednoducho tam nepôjde. Čo vlastne čakala? Že príde?

    

     Odkedy bola pod Moriho velením, mala málo času na zháňanie si ďalších zbraní do zbierky. Ale dostala sa ku krásnej karabíne, M1-tke a obyčajnej automatickej 45- ke. A loveckému nožu. Zabodla ho do kartónu, potiahla, krabica sa pod jej rukami otvorila. Jej práca bola čistá, rýchla, profesionálna.

   Vytiahla čiernu čipkovanú podprsenku. Nikdy nič podobné v rukách nedržala, nikdy o ničom podobnom ani len nerozmýšľala. Jemná látka jej nehlučne pretekala pomedzi prsty a kožu ňadier obopínala tak anonymne až mala pocit, že je pod bielym tričkom úplne nahá. Povytiahla si nové tangá a skočila do úzkych nohavíc.

    Neznášala dlhy. Otec ju naučil, že dlh sa smrťou nevymaže. Keby Akutagawa zomrel, zostala by mu dlžná celý život. Toto brala ako fajn príležitosť. Mala skvelý plán. Splatí dlh, zabitím brata ochráni sestru a potom...potom sa pravdepodobne povenuje svojej zbierke.

***

   Sedela na nevysokom múriku. Z okien od podlahy až po strom sálalo biele svetlo a zo stien budovy príjemné teplo. Pomaly sa zvečerievalo, mesto začínalo ožívať a ubiehajúce hodiny so sebou prinášali čoraz studenší vietor. Nenápadne pozorovala ľudí hmýriacich sa všade okolo nej. Vychádzajú von a dnu, rozprávajú sa, smejú sa. Majú vlastné životy a všetky tieto životy spája ich záľuba v antickom umení. O čom je vlastne umenie? Obrazom človek človeka nezabije. A čo krádež? To by bol škandál. A krásne splatený dlh.

Nepríde. Nemá žiadny dôvod jej veriť, tak prečo by prišiel?

   Zložila nohy z múrika, dotkla sa špičkou tenisky kamenej dlažby. Zranené chodidlo jej navečer opúchalo. Štípali ju líca a na pokožke sa začali vytvárať fľaky. Mala si zobrať bundu.