Regarde!

43

     Mori Daphne napojil na infúziu. Všade so sebou ťahala stojan, ktorého koliečka stonali alebo sa často zasekávali. Najhoršie bolo, keď spravili oboje naraz. Tekutina z vrecka pomaly stekala hadičkou do jej navretej žily, márne sa pokúšala prekryť miesto vpichu rukávom. Keď už bolo zjavné, že sa Colette cíti lepšie, Chūya sa od nej nevzdialil na krok. Nedotýkal sa jej, až príliš sa bál, že by sa mohla rozplynúť ako chlapec v tej rozprávke. Pri každej príležitosti však dokazoval ako veľmi sa o ňu bojí. Niekto jej niečo podával a vždy to prevzal on. Naťahoval pred ňu ruku aby chránil jej brucho, ich plod. Vtedy sa na neho Daphne pozrela spod viečok, usmiala sa akoby si úškľabok trénovala pred zrkadlom. Musela sa cítiť pod psa ale nechcela ho znepokojiť aj slovami. Všetko sa rozpadá.

Colette pokrčila nos a radšej sa im rýchlo obrátila chrbtom.

     Stále nemajú prúd a u Ireny, poprednej členky Pastierov spásy prepukli abstinenčné príznaky. Jeden z jej piatich notebookov sa vybil. Zaklapla ho, privinula si ho na hruď, niečo mu šepkala. Prstami jej neustále mykalo, vyzeralo to akoby nimi behala po neviditeľnej klávesnici. Rovnako jej mykalo suchým, krvou podliatym okom. Zubila sa, spustila nervózny smiech keď dohorela ďalšia sviečka.

     Higuchi aj Atsushi nosili extenčný golier. Často posmrkávali a nevedeli poriadne rozprávať. Tiež mali podliate oči, dlho trvalo, kým ich boli vôbec schopný otvoriť.

      Pastierka Rosemoude plakala v náruči Pastiera Oscara. Sedel v ušiaku, ona na jeho kolenách. Objímal jej ramená ale tváril sa pri tom mŕtvo. „Skutočný priateľ ťa bodne spredu," povedal tvrdo Colette priamo do tváre.

    Ango si bez ustania čistil svoje okrúhle okuliare. Mal zavreté oči a poblednutú, strhanú tvár. On najlepšie vedel, čomu sa Nefernefruaton vystavila a prečo to nemohol urobiť nikto iný. Ale to neznamená, že ho to trápilo menej.

     Telepatia (Nepýtajte sa ma ako sa tam dostala.) sa klbčila s Choupette, mačkou Pastierov. Spolu vytvárali Jin a Jang, točili sa v jednej gule, škriabali tapety besnými pazúrmi.

    Colette prechádzala po chodbe, pozorovala spúšť, ktorú po sebe zanechala. Pristavila sa pri jedných dverách, za ktorými zahliadla tieň dlhých bielych vlasov. Pootvorila ich a zostala zarazene stáť na prahu.

    Emily kľačala na zemi, mala vzopäté ruky a tuho zavreté oči. Modlila sa. Colette natiahla uši a zachytila tieto slová: „Ja som sa po smrť nezastavila,/ tak sa ona priateľsky zastavila po mňa./ V koči sme boli len my dve-/ a nesmrteľnosť."

    Jej ruka na dverách sa roztriasla. Silnejšie sa do nej zaprela, dvere bolestne zaškrípali. Emily sa pomaly otočila, už sa sestry nebála. Všetko, čo cítila, a čo jej sršalo z každej bunky tela bol hnev.

„Preskočilo ti?" Colette sa už triasla celá.

    Emily vstala a rozhodne prešla k dverám. Venovala sestre blčiaci pohľad a hlasno dvere zavrela. Skoro ju pri tom udrela do tváre, ale Colette stihla v poslednej sekunde uskočiť.

     Zasunula si ruky do vreciek bundy. Hriala ju a chladila na správnych miestach, prispôsobila sa jej pohybom, splývala s nimi. Čím viac sa blížila na koniec chodby, tým pomalšie kráčala, tým rýchlejšie jej tĺklo srdce, tým plytšie dýchala. Napokon položila ruku na kľučku, zavrela oči. Upokoj sa, prihovárala sa tej rozzúrenej časti jej vnútra. Upokoj sa, lebo to ešte zhoršíš. Potrebuje ťa pokojnú. Pokojnú a zodpovednú.

    Jemne kľučku stlačila a dvere sa bez menšieho tlaku otvorili dokorán. Kráčala, istá si sama sebou, veľmi rázne a priamočiaro. Budila v pozorovateľovi dojem niekoho, kto má bez väčšieho úsilia všetko pod kontrolou.