Regarde!

39

     Trpezlivo čakala. Na dôkaz okatej ľahostajnosti sa lodi otočila chrbtom a sadla si na najnižšiu priečku zábradlia. Potiahla za neónovú šnúrku a vyzula si topánku. Chvíľu ju obracala v dlaniach, prechádzala ukazovákom po rozstrapkanej vzdušnej látke, boku bielej podrážky. Topánky jej nikdy dlho nevydržia a aj tieto sa už zodierali.

    Vyťahovala kamienky spomedzi drážok, hádzala ich pred seba. Niektoré sa odrazili a poskakovali po chodníku, iné zostali nehybne ležať. Vyvliekla niekoľko metrovú šnúrku a začala ju nanovo navliekať, pričom dbala na perfekcionistickú rovnakosť oboch strán. Bránila sa dotieravým myšlienkam, ale niektoré ich časti si našli kúsoček jej pozornosti. Nepochybovala, že bude Ryunosuke schopný spolupráce. Ale čo Tiger? Zvládne to?

Ako dlho tu už vlastne takto sedí? Hodinu? Čas utekal veľmi pomaly.

    Spútaný Rilke sa prebral prvý. Nič nehovoril, len unavene žmurkal. Skĺzol pohľadom k svojmu vrecku, z ktorého trčala stonka kvetu. Rozohriala sa mu tvár úsmevom. Zviazali mu ruky nad hlavou, zápästia omotával kratší bič a medzi prstami mal popreplietaný kus hrubej látky, aby nemohol použiť svoju schopnosť. Nesťažoval si.

    Ten druhý Pastier bol na tom oveľa horšie. Ruky zviazané za chrbtom, medzi prstami rovnaká látka. Z tváre naklonenej nabok len pred malou chvíľou prestala kvapkať krv na jeho rameno a hruď. Stále bol v bezvedomí, nehýbal sa, dýchal len jednou nosnou dierkou, chrčiac. Celá tvár aj krk naberali odtiene fuksiovej ružovej, hlava opúchala. Colette po ňom sem tam vrhla očkom, aby sa uistila, že žije a nemá v pláne prebrať sa. Inak by ho musela znovu tresnúť a to by už mal z tváre kašu.

    Pastier tiav si k očiam pritískal ťažký ďalekohľad a neprestajne mieril šošovkami na loď. Tváril sa neutrálne a tak sa nedalo zistiť, či sú veci, ktoré prebiehajú na palube skôr dobrého charakteru alebo prehrávame a ženieme sa do záhuby.

   Pokrčila koleno a vyrovnane sa obula, zaviazala dokonalú bežeckú mašličku. „Ďakujem za ten citrón."

Pastier sa usmeje, neopúšťa stanovisko.

„Aj za tú šatku. Asi by som sa mala klaňať ja tebe a nie naopak, však?"

    Zložil si z tváre ďalekohľad, pozrel sa na ňu. Zavrel oči, pomaly pokrútil hlavou. Opäť oči otvoril. Neskrýval sa v nich hnev ani zármutok, skôr hlboká pokora. Natiahol k nej ruku s ďalekohľadom.

    Zaprela sa do kolien, vstala. Bolel ju chrbát, cítila ako sa jej pod tenkou atramentovou kožou rozlieva hrôzostrašná podliatina. Na ramenách sa tvorili čierne chrasty a nepodarilo sa jej, striasť z vlasov všetko lístie, pavučiny, prach, konáriky a živicu. Pastier jej uvoľnil svoje miesto, zaujala rovnaký postoj ako predtým on. S výdychom si priložila ďalekohľad k očiam.

   Ryunosuke tackavo vstal. Krvácal. Tiger ležal na zemi, bez pohybu, bez nádeje. Košeľu mal krvavú.

  Prudko hodila ďalekohľad Pastierovi do hrude, prikývol. Rilkemu bola celá situácia v podstate ukradnutá. Jeho úlohou bolo všetko bedlivo pozorovať a podať podrobné hlásenie. Teraz nad sebou videl stáť nebojácnu a obávanú Colette, ktorá prekročila zábradlie a bol rád, že je spútaný a nebude s tým mať nič spoločné.

   Zoskočila a prv ako sa špička topánky stihla dotknúť hladiny vody, rozbehla sa tak rýchlo, že sa časť mora pred ňou rozostúpila.

   Vidieť špliechajúce vlny v spomalenom zábere je jedna z tých najkrajších vecí aké môže ľudské oko, jej oko, zachytiť. Drobné kvapôčky v tvare natiahnutých guličiek vyletujú do vzduchu, preskakujú praskajúcu penu. Dlhé prsty vodných prúdov sa naťahujú, olizujú jej podrážky, končeky lietajúcich vlasov. Väčšia vlna prekryje menšiu, menšia sa v nej stratí, klesá ku dnu a vracia sa silnejšia.

    Strieborné rybičky s červenými očami poplašene kývajú plutvami a zanechávajú za sebou rozvírené bublinky. Rozoznáva jednotlivé kryštáliky soli, lepia sa jej na kožu. Voda bojuje s vetrom, triešti sa pri styku so silným vzdušným prúdom ako keby narazila do ostrej skaly.

   Už jej zostával len malý kúsok, krátka vzdialenosť, nanosekundy, a mohla tam byť. Odrazu zastala. Stalo sa to rýchlo a nečakane. Jej viečka v spomalenom zábere prekryli oči, mihalnice do seba zapadli ako ozubené kolesá. Vydýchla pootvorenými ústami. Lusknutím prsta všetko ustalo a jej telo prirodzene prerazilo hladinu vody sprevádzané hlasným šplechotom. Najprv nohy, chrbát, dlhé vlasy a potom tvár s nanovo otvorenými očami. Ruka natiahnutá k nebu sa ponorila posledná. More sa našponovalo a uvoľnilo, vlnky zanikli.

    Čakala, kedy sa okolo jej tela klesajúceho ku dnu začne vzdúvať krv, teplá ju prikryje a ochráni pred studenými prúdmi. Rukami si zvierala miesto, kde ju prebodli. Cítila bolesť zanikajúcu v hlbokej prázdnote. To už sa tie atómy tvoriace moje telo a neexistujúcu dušu začínajú rozpadať? Obklopovala ju tma s nádychom indigovej farby.

Tak takto zomriem?

   V otvorených očiach ju štípala soľ. Strieborné rybičky a slnečné lúče meniace pod vodou farbu z bielej na azúrovú pomaly vystriedali zvláštne vidiny neuceleného príbehu bez deja.

   Koža topánok s opätkom takmer splývala v jedno s čiernymi nohavicami, presne kopírujúcimi štíhle nohy a elegantné členky. Noha sa zodvihla zo zeme a opäť sa jej dotkla, ale na inom mieste v jednom krátkom, plynulom pohybe. Päta prvá, špička až potom. Tiché klap-klap.

   Ryžovobiele prsty s upravenými nechtami ležia na vankúši. Padajú z postele a len tak visia vo vzduchu, kde sa do nich vpíja ranné slnko.

  Tie isté prsty sa dotýkajú jemnej krajky. Žmolia ju medzi palcom a ukazovákom. Úzke pery vydychujú vzduch z pľúc a rozvírili tým čiastočky prachu poletujúce miestnosťou.

  Potrebuje si poškrabať nos ale ešte sa nechce zobudiť. Preto sa obtrie tvárou o vlastné predlaktie na ktorom leží a znovu znehybnie.

Nenápadný úsmev zotrváva na perách. Nenápadný úsmev vädne od jedného kútika k druhému.

   Ponárala sa čoraz hlbšie. Slnko vyzeralo z jej miesta len ako rozmazaná šmuha na prednom skle auta v daždi. Zapne stierače a presúva sa... kam vlastne?

   Vidí svoju vlastnú tvár. Aspoň si myslela, že je to ona. Vôbec sa nespoznávala. Stála nad panvicou, prehrabovala jedlo v nej paličkami. Vydula plece ruky, ktorou sa zapierala do linky a nad kľúčnou kosťou sa vytvorila priehlbinka. Uvedomovala si prítomnosť pozorovateľa.

   Obraz sa zmenil. Znovu ona. Mieša bambusovou paličkou čaj, podáva ho...nie. Vidina sa zatriasla. Zvesuje zo steny katanu, tú pozorovateľovi podáva...nie. Ďalší otras. Stojí pred oknami, zalieva ju svit večerného mesta a má na pohľad mäkké pery.

   Obzrela sa a obraz sa opäť mení. Je snom. Je jej zima, trasie sa ale zároveň cíti ako sa v nej niečo prebúdza. Pevné ruky jej cez ramená prehodili kabát. Zakláňa hlavu a úľavou, bolesťou, vďačnosťou, zavýja na Mesiac.

Takto končí svet.

   Neboli to jej spomienky. Nebola to filmová páska jej života. Nebolo to jej zranenie. Neprebodli ju... ale jeho.

   Rozpažila ruky, rýchlo pod seba stiahla nohy až vytvorila vodný vír a rybky sa vyplašene rozpŕchli všetkými smermi. Kopala vodu, posúvala sa po šikmej dráhe vpred. Slnko sa stávalo čoraz jasnejším, prerazila pokojnú hladinu temenom, čierne vlasy okolo nej plávali ako chápadlá chobotnice.

   Vyplávala znovuzrodená a opäť sa vrhla vpred. Pripomínala lietajúcu rybu, splývala s tieňom veľkého kumulusu a jediná myšlienka, ktorej sa mohla uchopiť bola: Ryunosuke Akutagawa.