Regarde!

34

      Stál tu oproti zradcovi, klamárovi, nepriateľovi. A medzi nimi Colette. Vlastným telom zatarasila cestu k Tachiharovi, natiahla pred seba ruku s dvoma zdvihnutými prstami akoby chcela ukázať znak mieru. 

„Nie! Nedovolím ti, ublížiť mu!"

      Akutagawa sa zháčil. Neveril vlastným očiam, ušiam. Schoval si ruky do vreciek. Zvieral ich do pästí a zase uvoľnil a zase zovrel. Pozeral sa jej do očí, jeho hnev sa pomaly vytratil. Prikývol tak, aby to videla len ona a odobral sa do miestnosti, kde ležia ranení.

      Aj dlho po tom, čo zmizol za dverami zostali Colette a Tachihara nehybne stáť na chodbe. Živá ruka v jej prstoch tepala akoby sa v nej trepotal motýľ. To jej pripomenulo Emily a krehkosť akéhokoľvek vzťahu. Pustia jeho zápästie, prekvapivo teplé, a bleskovo sa zvrtla na podpätku aby mohla kolegu pritlačiť k stene s nožom mieriacim mu na krk. Stačil by jeden prudší pohyb z jeho strany a podrezala by mu hrdlo. Tváril sa akoby videl auroru borealis po vypití grappy, ktorú schovávala v jednom z Otcových glóbusov.

Nedokázala sa prestať pozerať na jeho pery. Tieto ústa ju klamali.

     Aisholpan Nurgaivová vraj jedného dňa prišla za svojím otcom a povedala mu: „Otec, viem, že žiadne dievča predo mnou to neskúsilo, ale ak ma to naučíš, budem v tom lepšia ako všetci ostatní." Jej otec, ktorý rozumel tomu o čo ho žiadala, sa zamyslel. „Si dosť silná a nebojácna. Dokážeš to." Jej srdce vtedy zaplesalo.

      Mori zvykne hovoriť: „Sprav čo môžeš, a to je jediná vec na ktorej záleží." Ale nemá pravdu. Spraviť čo môžeš je málo. Vždy sa dá spraviť viac. Treba bojovať o to aby sa toho dalo spraviť viac.

    „Nemôžem ho nechať aby ti ublížil, lebo by tak porušil svoju dohodu. Ale ja som nikomu nič nesľúbila."

„Ako..."

„Prišla Daphne a o všetkom vedela."

„Daphne? Aká Daphne?"

„Pastieri spásy."

„Nemožné! Sú tu?"

„Áno."

„A Gin? Vie, vedia to aj oni?"

„Nie, tým to povieš sám."

„Mrzí ma to."

     „To by aj malo. Ako ťa teraz môžem pustiť a veriť, že to neurobíš znovu?" Zdvihla pohľad k jeho očiam. Videla chlapca, ktorý nakreslil obrázok pre svojho brata. Dá mu ho, keď sa vráti. Ale on sa nikdy nevrátil a Tachihara v ten deň utekal až kým už nevládal viac stáť na vlastných nohách. Zrútil sa a nechal na seba padať dážď.

  Spomínala na otravné obrady vyrábania kuchikamizake a na otravné pletenie kumihimo. A teraz, keď sa pozrela do týchto milo krojených očí, videla niečo, čo sama zažila. Vstal z mokrej asfaltky a razom dospel. Vtedy sa z neho stal muž prahnúci po pomste a ona to dokázala pochopiť.

    Tachihara mohol jej zbraň hocikedy ohnúť, poničiť. Prúdilo mu to v žilách, stačila by prostá, krátka myšlienka. A predsa to neurobil.

     Colette si oduševnene vzdychla a stiahla nôž. „A Gin? Neustále sa podpichujete a neberiete sa vážne. Ale vždy si od teba pýta radu, vždy ju zaujímal tvoj názor. Viem, že vieš, že nie je obyčajná. Tráviš s ňou čas a tak veľmi túžiš vziať ju na rande. Ale nemôžeš ju nikam zobrať, lebo teraz leží ranená na lôžku. Ranená tebou. To, čo si mi vtedy povedal, aj to si si vymyslel?"

    Trhlo mu celou tvárou, rozkývali sa mu zuby. Slová pôsobili ako facka, cítil na líci červený odtlačok ruky ale keby sa dotkol líca, nič by na ňom nebolo. Colette ho potrestala najhorším možným spôsobom – vyvolala v ňom silné výčitky svedomia. Nervózne si šúchal šiju, v tvári celý červený.

    „Pokiaľ sa to stane ešte raz, nezastavím ho. Sama ťa zabijem, rozumel si? A teraz sa choď spovedať svojim nadriadeným."

„Nestane sa to. Ja...Colette," oslovil ju nesmelo, „kto vlastne som?"

„Si Tachihara. Si náš priateľ. A máš šmrnc."

     Jeho tvár teraz nadobudla ešte zmätenejší výraz. Polárne žiary tam boli už tri a fľaša s grappou prázdna. Spustil ruku, ktorou si šúchal krk, myslel na svoju novú rodinu. Veď to predsa boli, nie?

    Takže on mal šmrnc? Skôr ako si mohol stihnúť niečo namýšľať, Colette mu hodila do hrude katanu. Chytil jej rukoväť. Čepeľ bola preseknutá. 

„Ako sa ti toto podarilo?" opýtal sa jej, neistý, či to chce vedieť.

„Rashōmon," mykla plecami. „Oprav mi to."

    Tachihara pohodil rukou s nožom,  prezrel si škodu. Zasyčal, keď sa pri tom porezal. Na špičke ukazováku sa zaleskla kvapka rubínovej krvi. Oblizol ju a myslel na Colette a na Gin a na všetky tie hrejivé pocity, ktoré ho zvnútra celého vyplnili.

„Takže mám šmrnc," povedal do ticha.