Regarde!

9

      Všetci poznali ten príbeh o tom ako jej mafia zabila rodičov. A zabila by aj ju. Veď komu záleží na osirelom dieťati?

     Muži v čiernom strieľali, guľky svišťali vzduchom, tmu rozžiarilo svetlo. Bolo to ako strieľať do domčeku z karát. Bezbranné dievčatko sa zľaklo týchto početných výstrelov, zdraplo Otca za rukáv. Stál k nej najbližšie. Vnímala silu muža v archaických topánkach z medvedej kože. Sklopil pohľad, rozpoznal v malom dievčatku veľký potenciál. Za iných okolností by také špinavé decko od seba odstrčil a vystrelil mu mozog z hlavy. Vlastne by jej tým preukázal láskavosť. Ale namiesto toho jej dovolil, skryť sa v jeho starom kabáte a spolu s jej malou sestrou ju odviedol preč. Ďaleko od tých výstrelov, ďaleko od jej mŕtvych rodičov.

    Tieto dve dievčatká vyhlásil za vlastné a neexistoval nikto, kto by to spochybňoval. Z Colette vychoval zabijaka. Naučil ju splynúť s tieňom, držať zbraň, nezašpiniť si ruky, vyšťaviť ľudí a potom ich odhodiť.

   

    „Ľudia sú ako pomaranče. Sprav si šťavu, nasýti ťa. Na čo ti však bude šupka? Na nič. Tú vyhoď, odstráň. A kúp si nový pomaranč."

„Mám ich zabiť?"

„Ak chceš."

Chcela. Vždy chcela.

„Pamätaj. Prehra je horšia ako smrť."

     Starí, mladí, dospelí aj deti. Muži, ženy, šteniatka. Bolo jej to jedno. Nediskriminovala.

    Odhodila nepoužiteľnú zbraň. Minula všetky náboje. Na začiatku sa jej veľa vecí vydarilo. Stíhala vyberať nože z lebiek, zabodávať ich do chrbtov a prerezávať nimi krky. Darilo sa jej ukrývať sa v tieni a trvalo jej pridlho kým si uvedomila, že o nej vedia. Vedeli to celú tú dobu. Prenasledovali každý jej krok a ona sa ocitla v labyrinte, kde na ňu za každým rohom číhala pasca. Napríklad oslepujúce svetlo, ktoré rozžeravilo zákutia tieňa a tmy. Zatvárala oči ale zábleskov sa nezbavila. Namiesto toho všade videla poletujúce čierne šmuhy. Najhoršie však boli tie ostne. Vystrčili sa z podlahy a prebodli jej chodidlo. Kosti popraskali ako sneh pod hrubými čižmami. Nedokázala pohnúť prstami a vedela, že pokiaľ tam zostane stáť, zamierovacie svetlá jej vypália diery do pokožky a z nej sa stane plátok ementálu. Vytiahla nohu z ostrého hrotu, dúfala, že nebol napustený jedom.

   Teraz stála za múrom a okolo nej svišťali guľky. Bratovu organizáciu výrazne podcenila. Ruka jej skĺzla na miesto kde pokojne oddychoval wakizashi. To bolo všetko čo jej zostalo. Vytiahla ho, čepeľ sa zaleskla a zaspievala pieseň boja. Pokúsi sa utiecť a napáchať pri tom toľko škôd koľko sa len bude dať. A ak by ju mali zajať,...pozrela sa na nabrúsenú čepeľ v pevnej ruke.

Tak takto zomriem?

Nepotrebovala nad tým dlho uvažovať. Ak má zomrieť, zabije ju práve táto ruka a tento nôž.

    Bleskovo sa otočila a vybehla z úkrytu. Preskakovala mŕtve telá, odrážala letiace náboje, prerezala niekoľko tepien. Z poslednej sily ktorú v sebe našla dostúpila na zranenú nohu a vyskočila do výšky. Nadvihla meč nad hlavu, zabíjala pohľadom.

    Všetko sa to udialo príšerne pomaly. Chrbty mužov sa prehli a z ich rúk s rachotom vypadli zbrane. Päty čiernych topánok sa nachvíľu prestali dotýkať zeme. Obzerala sa okolo a zreteľne videla ako každé telo pod ňou spadlo na zem, mŕtve. Chrbty uniforiem vsakovali tečúcu krv, sfarbovali sa ňou do čierna. Čo to do pekla!? Letela vzduchom a chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila čo sa deje. Všimla si dieru v oblúkovom okne pod stropom a to už sa okolo jej pása omotalo dlhé chápadlo a ťahalo ju naspäť do úkrytu za múrom. Vrazila doň chrbtom a na vlasy sa jej zosypalo niekoľko kusov omietky.