Regarde!

6

[O tri týždne neskôr.]

„Bŕŕ....je tu zima."

    Colette si objala ramená, triaslo ju chladom. Nikde nebol ani len náznak toho, že by malo snežiť. Hah, vitajte v dobe globálneho otepľovania. Či už so snehom alebo bez neho, vonku bola príšerná kosa, pri rozprávaní im z úst vychádzala para, nosom pripomínala soba Rudolfa.

    Hirotsu vytiahol z vrecka cigaretu, zasunul si ju medzi pery, šťukol zapaľovačom. Stáli spolu so sadou pešiakov pred kovovými dverami fabriky, ktorá sa nejako previnila voči mafii. Nezaujímalo ju čo šlo. Administratíve nikdy nevenovala pozornosť. Jej sa páčila len tá vec s naháňaním a zabíjaním.

„Ako dlho ešte?"

   Hirotsu mal radšej tradičnejšie spôsoby prepadov a niečím jej pripomínal ruskú odnož mafie. Natiahla ruku k jeho cigarete, vystrčil si ju spomedzi pier a podal jej ju. Zopárkrát si potiahla. Zvykla fajčievať s otcom kubánske cigary, nikdy jej to však nechutilo. Nemala rada pocit dymu v ústach a nedostatok vzduchu v pľúcach. Z horkej chute tabaku ju navyše napínalo. Nedala na sebe nič znať a ako v extáze zadržiavala v pľúcach dym, potom zaklonila hlavu a všetok vyfúkla do sivého, zatiahnutého neba. Zakašľala. Tak takto zomriem?

Vrátila cigaretu naspäť Hirotsimu.

    Pozrel sa na ňu, všetci sa na ňu pozreli. Cítila, ako sa jej v zmrznutom nose hromadí priesvitný sopeľ. Potiahla ho dovnútra.

    Pustil cigaretu na betón, zahasil ju špičkou koženej topánky. „Teraz." Odpoveď vychádzala spod stiahnutých viečok a nie jeho úst.

    Pošúchala dlane rúk ako mucha, prikrčila sa a keď už každý čakal, že sa rozbehne, len zavrela oči a zaprela sa špičkami prstov do studeného kovu dverí. Priestor pre ňu nehral rolu. Chvíľu sa nič nedialo, nezaujatý pozorovateľ by si určite pri pohľade na túto komickú skupinku poťukal po čele.

Ľudia za dverami zažívali peklo.

    Všetky svetlá vo vnútri zapraskali, zablikali. Skrinka s elektrickým napätím vybuchla, zo stropu sa zniesli iskri. Ľudia kričali, utekali, v tme zakopávali jeden o druhého. Výkriky jej dodali energiu. Takto. Presne takto.

   Odlepila sa od dverí, kopla do nich a rozbehla sa do vnútra. Bežala s vetrom opreteky, cítila sa slobodne. Vytiahla svoj meč, zmenila sa na šmuhu, brala životy aby si udržala ten vlastný. Zabíjanie je pre ňu ako joga. Dodáva jej pokoj a pocit bezpečia. Zo zabíjania plynie jej sebadôvera, jej miesto na tomto svete.

   Niekto po nej strieľal, strieľal do čiernej tmy. Náboje preskakovala, podliezala, odstreľovala ich na nepriateľa bez toho aby sa ich dotkla. Nezabralo jej to ani dve sekundy. Jej mysľou narušené elektrické vedenie sa zapálilo, presne ako predpokladala.

Keď bola hotová, zavrela za sebou dvere.

„Dnes spravím na obed asi rybu fugu. Nedáš si tiež, Hirotsu?"

   Šťukol zapaľovačom, cigareta v jeho ústach sa kývala zo strany na stranu, zhora nadol ako rozprával.

„Snažíš sa mi tým niečo naznačiť?"

    Správne pripravená ryba fugu má lahodnú chuť. Na to, aby sa však mohla pripraviť, musí kuchár zložiť špeciálne štátne skúšky a preukázať, že je schopný pripraviť ju tak aby nikoho nezabila. Koľko pešiakov sa jej už omylom podarilo takýmto spôsobom pripraviť o život!

    

      Emily stála pred oknom a naťahovala sa v balených piškótach. Po toľkých rokoch spolužitia sa Sidonie naučila rozoznávať jednotlivé kroky. Demiplié, Grand-plié, Battement tendu, Arabesque, Pas de chat. Dôkladne poskladala vytrhnutú stránku z regionálnej tlače, malý suvenír z novinového stánku na predmestí. Titulok kostrbato hlásal útok mafiánskej čaty na vlak prevážajúci uhlie. V skutočnosti šlo o kradnuté zbrane, o čom ten úbohý žurnalista nevedel. Sidonie to vyriešila skôr ako stihol Tachiharovi naplniť automat pohár kávou. Zastrčila túto stránku do malej zásuvky stolíka v predsieni, medzi tisícky podobných. Stále uprene sledovala svoju sestru. Naťahovala sa raz na jednu, raz na druhú stranu.