Regarde!

17

      Utekala a nikde sa nezastavila. Predbehla vlak, vlastne dva. Zreteľne si pamätala tvrdé sedadlá pri oknách a krajinu meniacu sa na dlhú šmuhu. Milovala tú rýchlosť a vedela, že ona by dokázala ísť aj rýchlejšie. Už v detstve sa prikláňame k jednej strane a tá strana s nami rastie celý život. Až nás napokon pohltí.

    Spod jej nôh ani len nestíhal odletovať štrk či piesok. Obydlia redli až sa medzi nimi vytvorili niekoľko kilometrové medzery. Bežala so zatvorenými očami. Aj po tých rokoch poznala cestu.

     Ako môže byť otcova roľa suchá, keď sa na nej uronilo toľko veľa sĺz, upotilo toľko veľa robotníkov? Nemôž byť suchá.

    Kedysi to tu sršalo zeleňou, detské kolienka navlhli čerstvou rosou. Teraz boli špinavé od prachu, ten bol všade. Nabrala hrsť zeminy do dlane. Zodvihla ju do výšky a rozprestrela, vietor sfúkol drobné aj menej drobné zrnká a rozniesol ich na miesto na ktorom ešte neboli.

    Postupne sa jej vracali všetky spomienky. Videla pred sebou malé dievčatko v ufúľaných šatách. Mama bude zase kričať. Položila ruky na prederavené steny, počítala kroky. Chlapec dobehol svoju mladšiu sestru a ona sa s veselým výskotom vyhýbala jeho dotyku. Zobrala zo zeme pokrivený konár a namierila ho ako meč. Nasledovala deti, ktoré po sebe nezanechávali odtlačky topánok s mäkkou podrážkou a za rohom domu sa rozplynuli ako piesok v sne.

    Osem krokov od miesta kde stála zatlačila rukou do dverí. Zavŕzgali. Ľudia si z domu odniesli čo mohli. Čajový porcelán, medené nádoby, koberce. Periny smrdeli zatuchlinou, zvonkohra sa nepohla ani keď zafúkal vietor a v celej obývačke ležala len rozlámaná detská postieľka a starý stôl.

„Ty si prišla."

    Bleskovo vytiahla svoj meč, otočila sa. Kov narazil o kov a ten zvuk jej skoro roztrhol ušné bubienky. Stála zoči voči svojmu bratovi, ktorý sa neuveriteľne zmenil a pri tom bol stále tým rovnakým starším bratom akým býval, keď žila v tomto dome.

„Ohoho! Pozrime sa na ňu! Pridala si sa k mafii a už si dovoľuješ na starších?"

    Vyzeral presne ako na tej fotke. Keby ho stretla v metre, možno by si pomyslela, že je to priateľský dobrák. Odskočila od neho, dopadla na koleno.

„Vidím, že máš na sebe otcovu uniformu. Vieš o tom, že ju nikdy nenosil? Vyzeráš v nej smiešne."

    „Koho zaujíma ako vyzerám?" Spravila ďalší výpad, bola rýchla, ale nie dosť. Brat ju kopol do brucha, preletela zvyškom papierovej zásteny. Trhala ruiny domu na kusy, zo syra sa pomaly stávala múka.

   Videla vlastnými očami, okamžite reagovala protipohybom na jeho pohyb, vytvárala rýchle rozhodnutia. Každý útok viedla mysľou, hodila po bratovi stôl aj postieľku.

    Snažila sa zasiahnuť ho do predlaktia, trupu, preseknúť mu hrdlo alebo hlavu. V rukách držala najostrejší meč v dejinách. Dokázala by ním bez problémov preseknúť človeka napoly. Smolou bolo, že aj Seiichi držal v rukách katanu a dokázal s ňou zaobchádzať tak dobre ako ona. Ak aj nie lepšie.

   „Štyri roky mi trvalo, kým som sa naučila vôľou ohnúť lyžičku. A za štyri minúty sa naučím ako mám zabiť teba!"

    Musela sa držať čo najďalej od protivníka a zároveň si ho udržať blízko. Musela mať správny postoj, každý výpad vykonať dostatočnou silou a nenechať sa ničím ovplyvniť.

    Útočný pohyb okamžite doplnila jedným obranným a Seiichi každý obranný zmenil na útočný vo veľmi rýchlom podnete. Obaja ovládali schopnosť dvojakého rozhodovania, v jednej sekunde sa presadili, potom ukročili, vyskočili a odskočili. Konflikt sa zdal byť nekonečným predĺžením bojových hier. Výpady sprevádzali výkrikom „Kiai", akoby to celé bolo len divadlo.

    „Ako sa s nimi môžeš paktovať, o všetko ťa predsa obrali. Ako sa s nimi môžeš paktovať a pri tom držať otcov meč, stáť predo mnou v jeho výzbroji a bojovať s vlastným bratom!? Povedz, bojovala by si aj s Amayou!?"

    Odstrčil ju od seba. Katana jej pri náraze do steny vypadla z rúk, okolo jej vlasov sa rozťahovali pukliny, k nohám popadal jemný prach. Cez diery po streľbe nešťastne presvitalo svetlo a pálilo ju v očiach.

    Seiichi bol v okamžiku pri nej a sotil do nej silnejšie. Pozeral sa ako jeho sestra zatína zuby, pridŕžal meč pred jej hrdlom.

     Ako sa opovažuje brať do huby jej meno? Nie je toho hoden! Videla odraz svojich očí vo vyleštenej čepeli. „Emily ani len nevie o tom, že existuješ. A nikdy sa to nedozvie."

    Zavrčal, pritlačil meč k jej hrdlu. Koža pod ním bola taká mäkká, všetky svaly na jej tele sa napli, všetky žili navreli ale jej tep sa spomaľoval. Mala tvrdý výcvik a v tom čo robila, bola dobrá. Presvedčila ho. Je to tá jediná, ktorá mi dokáže pomôcť.

     V obrane sa vytiahla na špičky, rozprestrela prsty na slnkom nevyhriatej stene. Brat jej provokatívne preťal kožu, cítila ako jej po kľúčnej kosti steká pramienok teplej krvi. Pochybný spolok stínania hláv. Ako jeho zakladateľ v tom musel byť dobrý a to posledné čo Colette potrebovala bol preseknutý krk.

Tak takto zomriem?

„Nehanbíš sa za to, čím si sa stala, Akumu?"

    Bolo životne dôležité vystihnúť správnu dobu výpadu, zastihnúť brata vo chvíli, kedy by nebol ostražitým a plne sústredeným. Potrebovala ho vyviezť z mieri, nejako využiť slabosť ľudskej mysle, ktorú v ňom objavila.

„Tak sa už dávno nevolám."

Seiichi sa zháčil.

   Vytiahla svoju dýku tantō a zabodla mu ju priamo do brucha. Zatackal sa, nemohol tomu uveriť. Akonáhle povolilo jeho zovretie, Colette sa vymámila.

    Zahnal sa katanou, ona sa zakaždým šikovne uhla. Prebehla po stene a tesne pred zrážkou so stropom rozpažila ruky, spravila salto a kopla do dýky v jeho bruchu. Rozpárala ho.

Vykríkol a spadol na kolená.

 „Prečo si čakala tak dlho?" usmial sa. „Skoro si ma nechala vyhrať."

„Možno som si chcela zabojovať s rovnocenným súperom a zistiť prečo si prišiel, čo chceš."

„Asi zomriem aj s mojím tajomstvom," zavyl. Držal si črevá vo vnútri tela, vytekala z neho hustá čierna krv.

„Musíš mi povedať, prečo. Prečo teraz, prečo po toľkých rokoch?"

    „Viem," zavzdychal. Vytrácala sa z neho farba, krv z tepny striekala čoraz pomalšie ako slablo jeho telo. „Viem, že si tá pravá. Akumu, musíš si vziať knihu..." silno zavrel oči a potlačil ďalší vzdych. Krv mu vytekala už aj z nosa a úst. „...a musíš ju zničiť."

    Prezrel si tetovanie, ktoré sa viditeľne plazilo po jej krku. Nedokázal sa prestať usmievať. Zomrieť, to bol jeho údel ale nečakal, že sa to stane tak rýchlo. Helmu jej strhol z hlavy hneď na začiatku a teraz mohol obdivovať aká je krásna. Bol na ňu pyšný a potreboval jej toho ešte toľko povedať! O knihe. O ich poslaní. Potreboval...

„ Seiichi!" Divoko ním triasla.

Pretočil oči, zomrel.

    Sedela v dome, ktorý nebol domom a držala brata, ktorý už tak dlho nebol bratom. Jeho telo chladlo a krv stále vytekala. Vyhrala, mala by sa cítiť neporaziteľne. Namiesto toho jej telo zapĺňala prázdnota. Nebol to pokoj.

    Dnes sa toho udialo veľmi veľa. „Musíš si zobrať knihu a musíš ju zničiť." Akú knihu? Zobrať skadiaľ? Zničiť prečo?

    Možno mal vidinu. Poslednú pred smrťou. Rozprával hlúposti a ona sa hlúposťami nebude zaťažovať.

Vstala a zodvihla svoje meče. Očistila ich čepele, z bratovho tela stále vytekala krv.

„Bol si dobrým bratom kým sme žili v tomto dome, kým som sa volala Akumu."

Hodila na mŕtve telo horiacu zápalku.

    Nemal pravdu, keď označil jej katanu, wakizashi a tantō za otcove. Mŕtvemu telu už nič nepatrí. Teraz boli jej a všetko ostatné mohlo zhorieť do tla.

Dom aj suchá roľa zľahla popolom.