"Číslo osem!?" nechápavo sa na mňa pozreli.
"Áno, už som sa vám predstavila." nad ich spomaleným myslením som len prevrátila očami. Ich pohľady boli na nezaplatenie.
"Neverím. Ti!" povedal narovinu Päťka.
"To ti nikdy." zase som prevrátila oči a do...
Vypadol som z portálu do neviem akej doby. Poobzeral som sa a všimol som si muža za oknom. Chcel som za ním ísť ale keď som sa pohol počul som puknutie. Sakra! Prezrel som sa a zistil som že som vyrástol. Vážne! Mohol som mať tak 16. Viem, viem bol som chvíľu zaseknutý v medzičasovej slučke ale nevedel som ako dlho. Ani som nepočítal s tým že až tri roky, pre mňa to totiž boli maximálne tri týždne. Tri týždne, za ktoré som si uvedomil niečo veľmi dôležité...
Hej ty! Zakričal na mňa muž spoza dverí.
Otočil som sa naňho. Ja? Nechápavo som sa naňho pozrel. Čo odomňa to indivídum môže chcieť?
Nie ten za tebou. Pretočil očami. Poď. Povedal a hlavou naznačil nech idem za ním.
Čo ak je jedným z komisie? Mal by som mu ukázať že niesom neschopný a že som nebezpečný. Premiestnil som sa zaňho. A usmial, ha to budeš kukať kamoško.
No dobre, moc sa nepredvádzaj. Aj tak som už zvyknutí všetci ste rovnaký. Zasmial sa a namieril si to do obývačky. Myslím.
Ako to myslíš že sme všetci rovnaký? Kto si a čo tu chceš? Sypal som naňho otázky a podozrivo som naňho pozeral.
Som Eliot, podával mi ruku, ktorú som neprijal. Keď si to všimol ruku stiahol. Som ako to povedať,... Rodinný priateľ. Dajme tomu. Znova sa zasmial.
Podozrivo som naňho pozrel. Ako to myslíš?
Takže, je rok 1963. Všetci tvoji súrodenci už sú tu a žijú ako tak normálne životy. Zamyslel sa, Ja som ich sledoval. Teda sledoval som tú uličku, v ktorej si pred chvíľou bol. Znova sa pozrel niekde za mňa. Potom som všetko hlásil Sáre. Dokončil.
Sarah, nie Sáre. Zavrčal som naňho. Počkať vážne som naňho zavrčal? Čo to so mnou dokelu je?!
Oh..... Keďže je iná doba ona si upravila meno aby znelo trochu normálnejšie. Znova sa na mňa usmial.
Aha, to som nevedel.... A kde je teraz? Spýtal som sa ho.
Zachviľku príde, myslím. Poškrabkal sa na zátylku a niekam sa vybral.
Keď sa vrátil v ruke držal nejakú kôpku vecí. Čo to je? Spýtal som sa a podozrivo to preskenoval.
No, všimol som si že si trošku vyrástol alebo sa ti stiahli nohavice,.... a tak som ti priniesol takýto oblek, k-keďže som usúdil že a-asi nosíš obleky. Habkal a splietal piate cez deviate.
Usmial som sa a poďakoval. Keď som sa konečne prezliekol do niečoho pohodlného počul som otváranie dverí a ten najkrajší dievčenský smiech na svete. Mohol by som ho počúvať celý deň. Moja nálada bola dokonalá dokedy som nezapočul tú sprostú vetu.....
Sarah
Sedela som v parku a čakala na Erica. Dnes sme sa tu mali stretnúť. Nemeškal to len ja som tu prišla skoro. Nevedela som sa ho totiž dočkať. Na sebe som mala blebučko oranžové šaty (jemne marhuľové) s bodkami a okolo pásu sa obtáčala rovnaká látka. Boli to jedny s mojich najobľúbenejších šiat.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď som uvidela postavu chlapca kráčajúceho po chodníku, rozbehla som sa a hodila som sa mu do náruče. Eric bol na moje šťastie pripravený jemne ma nadvihol a zatočil sa so mnou. Začala som sa smiať a on sa ku mne pridal. Keď ma položil dal mi jemnú pusu na chrbát ruky a ja som sa zapýrila. Eric bol skvelý chlapec, bol priam úžasný ale nemohla som si pomôcť. Tak strašne sa podobal NAŇHO. Na jediného človeka, ktorého si už tri roky prajem vidieť. Chýba mi, strašne moc.
To však teraz bolo nepodstatné. Mala som Erica. To mi na zatiaľ stačiť muselo. Áno, na zatiaľ. Nikto totiž nevie že sa snažím zistiť prečo sa ON zatiaľ ešte neobjavil.
Sara? Počúvaš ma? Jemne do mňa drgol Eric.
Ja, prepáč práve som sa zamyslela. Čo si hovoril? Usmiala som sa.
Eric sa zasmial a povedal. Nič iba či by sme nezašli do kaviarne.
Jasne že ano! Usmiala som sa naňho naradostene.
On sa ako pravý gentleman postavil z lavičky a podal mi pomocnú ruku, ktorú som s radosťou prijala. Ako si dáma želá. Ide sa do kaviarne.
V kaviarni bolo rušno. Ľudia sa tu stretávali, učili alebo len tak oddychovali. Všade tu rozvoniavala čerstvá káva. Sadli sme si do jedného s boxov vzadu.
Tak ako vždy? Usmial sa na mňa Eric. Presne vedel čo si dám.
Tak ako vždy. Odpovedala som mu a on objednal. Zachvíľku nám to priniesla čašníčka a usmiala sa na Erica. Ten jej úsmev opätoval. Nevadilo mi to. Vlastne sme spolu ani oficiálne neni. Stretávame sa skoro stále obímeme sa ale to je tak všetko. Cítim sa pri ňom dobre ale nie kompletne. To by dokázala iba jedna osoba.
Keď sme vyšli z kaviarne zamierila som si to k Elimu. Eric sa rozhodol že ma odprevadí. S Eliotom sme sa dlhšie nevideli. A taktiež som si tam nechala jednu knihu, ktorú som si chcela strašne prečítať.
Keď som prišla k domu a otvárala dvere strašne som sa smiala. Eric mi totižto rozprával jednu vtipnú historku.
...I love you. Dokončil vetu Eric.Znova som sa zasmiala a zakývala mu.
Ahoj tak nabudúce. On mi odkíval a a vydal sa na cestu domov.
Zatvorila som dvere. A vzdychla si, on si tu nikdy nepoupratuje. Eliot! Koľko krát ti mám hovoriť aby si si tu upratoval! Ktovie koľko tu už máš tie šálky. Znova som sa zasmiala, keď som to započula. Zvuk premiestnenia.
Otočila som sa a stál tam ON. Civela som naňho ako teľa na nové vráta. Mal na sebe nový oblek a bol starší?! Vypadal tak na 17 a bol o hlavu vyšší.
P-peťka? Neverím. Je to on, stojí tu predomnou a mračí sa. Zase. Úplne som zabudla že preňho nič neznamenám.
Nie, ja som príšera zo šatníka. Pretočil očami.
Bolo mi jedno čo si o mne pomyslí. Musela som to urobiť. Doslova som sa mu hodila okolo krku. Bože, tak strašne som sa bála že sa ti niečo stalo.
Odsunul ma a na chvíľu mi pozrel do očí. Avšak hneď uhol. Ako vidíš som živý a zdravý. A ako vydím ja aj ty a tvoj PrIaTeľ. Znechutene prevrátil očami a zapozeral sa niekam inam.
Ja som stála ako obarená, kam tým miery a čo mu vadí? Čože? Nechápavo som zažmurkala a čakala vysvetlenie.
Ts. Netvár sa, videl som vás a aj počul. Zvýšil hlas. Žeby, asi počul to I LOVE YOU. Ale ono to bolo len v kontexte príhody. Nie naozaj.
Nijak sa netvárim. Nemáš právo tu na mňa zvišovať hlas! Ani nevieš o čo išlo! A aj keby, tebe to môže byť jedno! Veď som ti ukradnutá! Už som kričala. Nevedela som však či už od zúfalstva alebo hnevu. Prečo ho to teraz zaujíma!?
Ani si nevieš predstaviť ako sa mýliš. To bola posledná veta, ktorú mi povedal a následne zmyzol.
Zase som zostala len nechápavo stáť. Čo to doňho vošlo? Nikdy sa takto nesprával. A čo tým myslel? Čo sakra myslel tým že sa mýlim?!
Aaaaa. Zvrieskra som nahnevane na celé hrdlo. Mala som nervy naňho, na seba aj na Erica. Nemala som sa s ním ani len rozprávať. Vlastne, prečo nie? Päťka som aj tak ukradnutá a teraz ešte aj zmyzol. Znova.
